��������

Viacerí myslitelia už istý čas konštatujú, že žijeme v prelomovom

období. Ľudstvo sa dostalo do fázy, keď už dostatočne

pociťuje ničivé dôsledky svojej činnosti na Zem, no stále ešte

môže zvrátiť predpoklady katastrofických scenárov. Konzumný

spôsob života a celý komplex ekonomicko-priemyselných stratégií,

ktorý ho zabezpečuje, v maximálnej miere prehĺbil a každodenne

prehlbuje priepasť medzi možnými riešeniami a bezmocnosťou.

Keď si uvedomíme, že tento americko-európsky

model prístupu k zdrojom a výrobe momentálne veľmi zdarne

preberajú populačne najsilnejšie ázijské krajiny, potom možno

spoľahlivo očakávať priam exponenciálne rastúcu rýchlosť odpovedí

zo strany prírodných systémov. Ak teda žijeme v prelomovom

období, ide práve o prelom v myslení a svetonázore,

o vystriedanie súčasnej devastačnej a neudržateľnej paradigmy

paradigmou biocentrickou, reflektujúcou súčinnosť a ďalekosiahle

prepojenia zložiek prírody s nami. Zložitosť tohto problému

je však taká strašná, že de facto neexistuje jednoznačne

správny recept, ktorý by bol akceptovateľný natoľko, aby znamenal

masívne rozhodnutie zmeniť súčasný stav. A my často

namietneme, že čo už také malé Slovensko? To je však hlboký

omyl, pretože na globálnej mape neexistuje malé Slovensko, ale

uzol, a v ňom sa, takisto ako inde, zbiehajú linky celosvetovej

komerčnej siete, v ktorej, ako je známe, aj obyčajné rifle pri výrobe

obehnú Zem trikrát, kým sa dostanú ku spotrebiteľovi. Už

pri listovaní v knihe �ʴDz�������á ��𱹲ԴDz�ť si však môžeme uvedomiť

aj iné mapy a iné mierky na posudzovanie malosti a veľkosti.

Územie Tichej a Kôprovej doliny, zhruba 100 km2, sa tu stalo

dôležitou enklávou divočiny s minimálne európskym významom.

Erik Baláž, vyštudovaný ekológ a ochranár, rozpráva

o citlivom území uprostred civilizácie a taliansky fotograf Bruno

D´Amicis vstupuje do tohto rozprávania zábermi divých

zvierat a tatranskej krajiny. Obaja sa venujú medveďovi a jeho

životným cyklom, no v rámci vzťahov v ekosystéme predstavuje

cez neho Erik Baláž ďalších zástupcov fauny, či už kamzíka alebo

vlka, a flóry s dôrazom na prirodzenú logiku týchto prepojení.

Autorsky uprednostnil voľnejšie dokumentárne rozprávanie

o pozorovaniach, doplnené spomienkami, úvahami a odborným

výkladom. Za jednoduchým a plynulým textom cítiť vrstvy

osobnej skúsenosti zbieranej v danej lokalite pätnásť rokov.

A práve tento fakt možno považovať pri hodnotení publikácie

za najdôležitejší. Erik Baláž nevstupuje do divočiny ako vedec,

ekológ, turista, ale v prvom rade ako človek, ktorý si nepripisuje

žiadnu rolu, iba divočinu rešpektuje a nechce ju svojím pobytom

narúšať. Až následne používa poznávací potenciál vedy,

uvádza ekologické náhľady alebo sa čitateľovi zdôverí s radosťou

z túlania či sedenia na jednom z hrebeňov olizovaných oblakmi

a vetrom. Nezriedka tu preto narazíme na nepatetické,

ale úprimné zmienky o zažitej veľkoleposti prírody, napríklad

pri očarení atmosférou pralesa, a vlastnej zraniteľnosti vyúsťujúcej

do empatie a pokory. Pritom to vôbec nebráni prezentácii

objavných informácií o pohlavnom správaní medveďov, ich teritorialite

a rituálnej etológii. Spomenutá rozprávačská pozícia

pôsobí sympaticky, prijateľne a nevtieravo, nerobí z medveďa

bombastickú tému. Skôr asi pri čítaní dôjdete k úplne opačnému

názoru, lebo tému medveďa sa snaží autor vo verejnej

mienke čo najviac demýtizovať: „Je to skutočný medveď, a nie

pretože ja som ešte medveďa s vycerenými zubami nikdy nevidel.“

Vzdelávací a osvetový rozmer knihy len znásobuje jej význam.

Kulminuje v kapitolách o polome z roku 2004 a hrozbe

(„hrozbe“) lykožrúta, pri problematike kontajnerových medveďov

a odstrele, a najmä v kapitole rád, ako sa správať pri náhodnom

stretnutí s týmto impozantným no plachým tvorom. Tu

sme zároveň dospeli do bodu, od ktorého sa odvíjala naša recenzia,

pretože v spomenutom zacielení knihy sa nachádza

priama inšpirácia k zmene nášho myslenia ovplyvňujúceho nás

aj prírodu. Dôrazne to podčiarkuje osudovosť v názve �ʴDz�������á

��𱹲ԴDz�ť. Asi preto, lebo zoči-voči posledným veciam je človek

akosi náchylnejší k prijatiu zmien, ktoré by viedli k tomu, aby

tie veci neboli naozaj posledné.