��������

Komiks bol dlho zaznávaný ako brakový útvar, ktorý sa zameriava iba na saturovanie zábavnej funkcie. Pred rokom 1989 bol dokonca vnímaný ako produkt „zahnívajúceho“ kapitalizmu – hoci v  rokoch 1965 – 1988 sa predsa len mohol na stránkach časopisu Roháč objavovať ����ž���԰�� z pera Jozefa Scheka. V súčasnosti sa mu dostáva viac pozornosti aj od literárnych vedcov a kritikov, no stále zostáva dosť priestoru na diskusiu o fungovaní komiksu ako žánru umeleckej literatúry. Prispieva do nej i  Peter Karpinský v  publikácii Poetika komiksu v texte a kontexte (Filozofická fakulta Prešovskej univerzity 2014).

Čo teda uvidíme, keď si prelistujeme komiks? Máme pred sebou „juxtapozičné kresby a  iné zobrazovania v  zámerných sekvenciách, vytvorených na prenos informácií a/alebo na vytvorenie estetického účinku“. S touto definíciou komiksu Scotta McClouda sa stotožňuje aj autor monografie. Uvedomujúc si jej rozsah, venuje analýze komiksu historicko-poetickú, genealogickú, komparatívnu a interpretačnú pozornosť. Sleduje slovenský aj cudzojazyčný komiks vo vzťahu k  minulému aj súčasnému výtvarnému umeniu, k dráme, umeleckej literatúre a filmu. Vychádza z pramennej bázy, polemizuje s odbornou literatúrou. Jeho kľúčovým cieľom je identifikovať žánrový invariant komiksu. Venuje sa štruktúre, mikro- aj makrokompozícii komiksu. Samostatne analyzuje postavu, rozprávača a  jazyk komiksu. Zaujíma sa o  jeho „fungovanie“ v  literárnom živote. Jadrom jeho práce je sled štúdií, v ktorých sa venuje intertextualite, politickým či erotickým motívom v  komikse. Karpinského kniha sa tým nechtiac stáva analogickou žánru, ktorý sleduje: drží prst na tepe doby.