��������

Napríklad už samotný názov, ktorý používa podobu adjektíva „rusnacky“ oproti inému možnému prívlastku „rusínsky“ v záujme podporenia autentickosti prejavu v dialekte. V rámci zbierky sa však následne objavuje aj verzia „rusínsky“, čo pôsobí zmätočným dojmom. Ak hovoríme o menšine a dialekte, priznávajúc legitimitu ich existencie, mala by na prvom mieste byť dôslednosť takéhoto prehovoru. Inak hrozí klasická otázka: Ako ich majú brať vážne iní, keď sa neberú dosť vážne sami? A toto je základný problém Palaščákovho písania. S dobrým úmyslom jednoducho nezašiel ďaleko, kým naňho cestou, takpovediac, pozabudol a výsledkom je drobenie identity opisovanej komunity: „V Poľsku Bojkovia a Lemkovia, na Slovensku / a v Maďarsku Rusíni, na Ukrajine v ilegalite / vo Vojvodine Rusnáci, v Rumunsku Huculi“ (s. 4). Autor uviazol kdesi, ani nie na polceste, skôr na krajnici cestou od teórie osvety týkajúcej sa menšiny k jej vhodnému praktickému aplikovaniu.

Mechanickosť modlitieb a mlynčeky

Všetkým čitateľom bude úplne jasné, o čo sa autor pokúšal, a snaha sa ako vždy cení. No jeho zámer nevyšiel, a preto je potrebné tento pokus zopakovať. Inak, lepšie, premyslenejšie, metodickejšie. Nie v kontraste k rusnackej živelnosti a temperamentu, naopak, v symbióze s nimi. Ich strohé pomenovanie, ku ktorému dochádza v Rusnackych elegyjach, takouto symbiózou nie je. Autor vyjadreniami typu „Odpustia ti, ak budeš s nimi piť“ (s. 5) vyťahuje tú najstereotypnejšiu kartu, s akou sa dá pri danej téme hrať. Repetitívnosť stereotypov ústi do nevydarených pokusov o vtip: „Boh stvoril alkohol, aby Rusíni / neovládli svet“ (s. 6). Opakovaný vtip akejkoľvek kvality navyše prestáva byť zaujímavý. Kulisy sú rovnako klišéovité: „Počas bohoslužieb im mimovoľne / trhá šľachami“ (s. 7), miestami sa zdá, akoby išlo o povinnú jazdu vymenovania všetkých položiek inventára (obraz Ježiša a Márie, Andy Warhol, archanjel, kláštor, kríže hrobov). V rámci tohto procesu sa síce zablysnú efektné momenty, ako napríklad mechanickosť modlitieb prirovnaná k mlynčekom, ale nie je ich dosť na to, aby vyvolali presvedčivý dojem. Namiesto toho sa stáva, že aj pozitívne momenty sú prekódované na negatívne javy. Prirovnanie dievčat k hrdzavým líščím papuľkám balansuje na hranici sexistickej urážky, mohlo ísť pritom o funkčný odkaz na archetyp líšky v kultúrnej tradícii. Nevyšlo. Charakteristika rusínskych piesní cez monotónne nápevy podobné bľačaniu oviec už nikde nebalansuje, tá už urážkou je.

Vo warholovskom štýle

Zbierka je rozdelená na dve časti, prvá z nich má všeobecnejšie vyznenie, zatiaľ čo druhá sa začína konštatovaním „Sme vrchári“ (s. 18), evokujúcim identifikáciu lyrického subjektu s opisovanou menšinou. Z formálnej stránky by sme sa najmä pri druhej časti zbierky mohli zamýšľať nad žánrom elégie, keďže sa v nej objavujú citácie z modlitby Hospody pomiluj, ktoré by mohli v takomto žánri fungovať. Integrácia citácií do textu však prebehla trochu samoúčelne, ich potenciál odkazu ku sakrálnemu aspektu kultúrnej identity, ktorý môže nadobúdať univerzálne rozmery, sa nenaplnil. Výtvarník Martin Schwarz sa vydal správnou cestou, keď zbierku ilustroval vo warholovskom štýle, práve ten totiž v sebe funkčným spôsobom dokáže spájať duchovnú tradíciu gréckokatolíckej cirkvi a všetky svetské témy, ktorým sa maliar vo svojej tvorbe venoval.

Ale ty nie, myslíš si, že robíš umenie

Palaščák sa v druhej časti zbierky pokúša o kumuláciu rôznych tém, zachádza do historických exkurzov od Viedenskej arbitráže cez obdobie komunizmu až po Európsku úniu. Veľké dejiny sa autorovi rozpadávajú pod rukami, nevytvárajú celistvý obraz. Oveľa presvedčivejšie pôsobí fokus na každodennosť, drobné detaily všedného života, vytvárajúce často bizarnú mozaiku: „Spev sa ozýva z bývalej budovy škôlky. / Tam je teraz Dom smútku. Vo vedľajšej triede je kaplnka. Za ohradou vo vysokej tráve vidno / nepoužívané / hrdzavé preliezky“ (s. 26). Kým je lyrický subjekt pozorovateľom sveta okolo seba, koncept drží pokope. Problém nastáva v momente, keď sa z pozorovateľa stane komentátor videného, zároveň ašpirujúci na rolu spisovateľa: „Mohol si byť / podpriemerným básnikom / s vďačným nevzdelaným publikom (...) Ale ty nie, myslíš si, že robíš umenie. / Nikto ťa nebude čítať“ (s. 30). Možno by pritom stačilo inšpirovať sa Warholom a jeho prístupom k 15 minútam slávy, ktoré má každý na dosah ruky. Palaščákova štvrťhodinka však touto zbierkou ešte nenastala.