ղľáԾ
Jon Fosse, súčasný nórsky spisovateľ, dramatik, esejista, prirovnávaný svojím významom k Ibsenovi, je známy z prekladov už aj unás ako autor próz pre dospelých ipre deti. Tentoraz predstupuje pred slovenskú čitateľskú obec ako autor pozoruhodných esejí, ktorých témou je literatúra, umenie, kultúra vkontexte ľudského bytia ako bytia utvárajúceho achrániaceho hodnoty.
Fosseho myslenie je vo svojich východiskách blízke ideovým východiskám predstaviteľov Frankfurtskej školy, kritický rozmer vo vnímaní sveta ho spája snázormi Adorna, Habermasa, Horkheimera, Marcuseho, Waltera Benjamina, vjeho esejach však rezonujú aj myšlienky Sartra, Wittgensteina, Susan Sontagovej, Julie Kristevy, Derridu, Bachtina, Šklovského a mnohých ďalších filozofov, teoretikov literatúry a umenia.
Vzhľadom na duchovnú príbuznosť s „kritickou“ školou neprekvapuje, že pre Fosseho je dôležité vymedzenie intelektuála. K jeho najdôležitejším charakteristikám Fosse vúvodnej eseji Etika mnohoznačnosti radí schopnosť problematizovať odpovede, ktoré sa javia ako dané, nespochybniteľné, narúšanie týchto istôt patrí kzákladným úlohám intelektuála, preto jeho životným postojom môže byť len skepsa (ide skôr odescartovskú metodologickú skepsu, ktorá sa môže stať žriedlom nového – nielen noetického – optimizmu). Tú autor podčiarkuje osobitne aj vo vzťahu kjazyku, jeho mnohoznačnosť anepriehľadnosť je témou, ku ktorej sa vracia vo viacerých esejach prechádzajúc zroviny lingvistickej do roviny estetickej aetickej (napríklad vsúvislosti sotázkou tolerancie kiným názorom). Fosseho chápanie intelektuála, respektíve spisovateľa vo vzťahu k verejnosti vnímam ako aktuálne aj vzhľadom na potreby kriticky prehodnocovať jestvujúce trendy neoliberálnej globalizácie, rozširujúce sa štrbiny vrealizácii demokracie apodobne.
V eseji Umenie ako predpoklad filozofie sa Fosse zamýšľa nad Adornovou estetickou koncepciou bez nároku na jej vyčerpávajúcu analýzu, viac mu ide oprezentáciu osobných pohľadov na vybrané momenty tejto koncepcie. Terčom kritiky (tak, ako aj uAdorna) je okrem iného inštrumentálny rozum, ktorý kvantifikuje, klasifikuje, chce zjednoznačniť skutočnosť a má totalizujúce ambície, čo je vprotiklade kvyzdvihovanej etike mnohoznačnosti a čo ohrozuje jednotlivé, parciálne. Fosse, podobne ako Adorno, naznačuje sympatie k esejistickému písaniu zatláčanému dnes, žiaľ, do úzadia najmä vakademickom prostredí (téma, ktorá by si zaslúžila vrôznych súvislostiach viac pozornosti). Vtejto, ale aj vďalších esejach Fosse rozvíja myšlienku oenigmatickom charaktere umenia, ojeho záhadnosti a úlohe robiť známe neznámym (zároveň by som dodala, že aj neznáme známym, lebo najmä vprepojenosti oboch procesov sa rodí úžas, ku ktorému nás umenie privádza).
Vjednej zťažiskových esejí knihy Najprv telling, potom showing anapokon writing si autor všíma pohyb v románe a(historický) pohyb románu, tento vývoj opisuje ako vychádzajúci zústnej rozprávačskej tradície a smerujúci kpísmu píšuceho. Vcentre pozornosti je opäť vzťah jazyka askutočnosti (problematickosť referenčnosti jazyka), ale aj vzťah slova kslovu, textu ktextu a, samozrejme, aj priestor písania, kde vzniká význam akde sa odohrávajú dialógy medzi rozprávačom, postavou apíšucim.
Sreflexiami zdanlivo protirečivého vzťahu umenia ateórie sa stretávame vo viacerých esejach, Fosse je teoreticky priveľmi rozhľadený na to, aby sme vjeho textoch nevycítili prítomnosť literárnej teórie či filozofie, no, ako hovorí, teória ho zaujíma iba preto, že sa chce vzdialiť od jej vymedzovaní života aliteratúry, jeho ambíciou je nechať prehovoriť konkrétnu vec, utvárať miesta na stretnutie azmierenie nielen medzi teóriou aživotom, ale aj medzi telom adušou, formou a obsahom, životom asmrťou (čo je predpokladom dobrej literatúry).
Obhajoba kánonu západnej literatúry ako garancie pevnej hodnotovej základne (a hodnotiacej perspektívy), uvažovanie o opodstatnenosti literárneho posolstva (o jeho kvalite a účinnosti), hľadanie paralel medzi písaním amodlitbou, premýšľanie oliteratúre ako o mystike sekularizovaného sveta či opodobnosti literatúry avýtvarného umenia, aj to sú témy Fosseho esejí, podobne ako reflexie vybraných momentov v tvorbeIbsena, Joycea, Becketta, Thomasa Bernharda, Kunderu...
Fosse svojou knižkou presviedča, že dobrá esej môže tematicky kotviť tak vmetafyzike, ako vúvahách ofjordoch, o systémoch vzdelávania alebo okruhoch cigaretového dymu. Ak je literatúra dobrá, pomáha porozumieť životu vjeho rôznych podobách,dať mu zmysel. Fosseho Eseje tento potenciál majú.
Etela Farkašová
