ղľáԾ
Uhášanie smädu
Ján Litvák: Pijem vodu zDunaja, Bratislava, F. R. & G. 2006
Lyrické pásmo obrazov, obrázkov, zážitkov, dojmov,spomienok, myšlienok avnútorných videní sneraz presvedčivo originálnou duchovnou víziou inšpirovanou Indiou ako fenoménom avprincípoch blízkou teozofii pod názvom Živorodka. Lovkyňa ľudí (2005) akoby nachádzalo svoje pokračovanie vaktuálnej Litvákovej knižke. Žánrovo uvoľnené zväčša drobné texty vniekoľkých súboroch plynú nenáhlivo, pospolu vytvárajú otvorenejšou meditáciu, tečú, na hladine s rozvlneným nebom, apritom opreté odno. Povedzme: s nebom túžby adnom každodenností, hm, alebo opačne... Vtomto je Litvák šamanský pltník, ktorý aj vširokej mĺkvej rieke (povedzme: života) vyhmatá nitku toho správneho prúdu (povedzme: vnútorného hlasu), aby sa jeho rozprávanie splavilo do štruktúry textu sjasnozrivou presnosťou aprotirečivosťou zároveň. Tento pltník, zdá sa, pozná osudy Aurory aj Titanicu, ateda vie, čo je strieľať do prázdna ado prázdna aj klesať, inými slovami: vie, čo je hľadať plnosť! Nejde onáročnú literatúru, dokonca by sme mohli povedať, že ani nejde oliteratúru vtom prísnom zmysle ideovo-estetického budovania od zámeru po cieľ, skôr ide ozachytávanie, spustenie sietí vedomého zaznamenávania, osobnej lektúry vlastného života. Akeďže teraz je, ako sám hovorí, tento „mŕtvy indický fakír“ Jankom Litvákom vBratislave, hovorí oJankovi Litvákovi, Bratislave aokolí (až po Tatry) aDunaji, a nie oVaranasi aGange. Aj keď je jedno vdruhom priam zaklincované ako „vo vode živá voda“ avDunaji ten Litvákov Dunaj, predsa len cítiť štipku, ba štipisko náklonnosti ktomu Indickému arovnakú mieru priamej i nenútenej kritickosti ktomu domajšiemu. Tento asymetrický vzťah môže čitateľovi prekážať, môže mu aj vyhovovať, závisí, odkiaľ načrieme, každopádne, Litvák občas prepadol absolútnej správnosti vlastného názoru... Okrem toho hovorí oblízkych ľuďoch, Koleničovi, Slavovi Ondrejovičovi, aj oblízkych, ktorí sú ďalekí, teda omagoroch, aj omedzičlánkoch, teda neblízkych anemagoroch; oláske kprírode ahubárčení (to sú výborné pasáže), dokonca je tu recept na pečenie chleba; hovorí oveciach stratených anachádzaných, onevšímavosti autečencoch, odeťoch (krásne adojemné pasáže) aradosti inemohúcnosti... Hovorí ústami poviedky, črty, príhody, fejtónu, glosy, literárnej eseje, úvahy, zápiskov, veršov, rozhovoru. Možno má viac úst ako Brahma rúk, a možno je táto forma len podprahovou kópiou pestrosti správičiek ačlánočkov novín, vktorých pracuje ako redaktor. Amožno preto vie hovoriť rôzne; ako nespratník: „Ráno som vchvate schmatol bundu zvešiaka. / Ani som dnes nekakal“, ako chmúrny slovenský spisovateľ: „dbám oto, aby sa kslovu dostali aspoň niektorí ztých, ktorých ešte Mickey Mausenezašliapol, nevypitval anezaplnil bezduchými smutnokrásnymi figurínami hlbiny supermarketov“, rovnako tak ako guru: „Ľudia nemajú osud sami za seba“ aako ďalší vňom, vážni-nevážni, sugestívni-povrchní. Litvákova knižka je príjemná apestrá, komponovaná ako osobná výpoveď pôsobí bezprostredne, čím môže podmývať stratégie všemožných súčasných literárnych póz, pretože tento „týpek zPetržky“ si tú svoju žije. Má, samozrejme, svoje nedostatky, ale ak prahnete po nádobke, vktorej sa vpriamom prenose zlieva človek so slovom, Litvák možno uhasí váš smäd.
Radoslav Matejov
