ղľáԾ
Piesne, áԱ, Omrvinky – takto rozčlenil texty svojej knihy lekár, publicista, básnik, hudobník apesničkár Pavel Malovič. Dlhoročná publicistická činnosť zoblasti medicíny, literatúry ahudby vyústila do desiatky vedeckých apopulárno-vedeckých kníh. Ako hudobník (gitara, ústna harmonika, kazoo, husle), folkový pesničkár (texty spev) ateoretik hudby je autorom troch kníh niekoľkých LP či CD nosičov.
Spočiatku hrával sólovo, v roku 1979 sa stal členom bratislavského voľného združenia pesničkárov snázvom Slnovrat, ktoré pôsobilo vlegendárnom podzemnom priestore Divadla uRolanda, ako uvádza Miloš Janoušek vdoslove tejto knihy. Spomína na prvé stretnutie stýmto spočiatku „osamelým“ pesničkárom: „... vytiahol husle aústnu harmoniku azačal hrať. Husle vterchovskom držaní na bruchu sprevádzala ‘dylanovská’ ústna harmonika ado toho zneli piesne“. Auž nie ako osamelý pesničkár, ale ako sólista vystupoval na viacerých významných podujatiach slovenskej ačeskej folkovej scény. „Predtým som zhudobňoval texty iných autorov, nemal som vlastné, akosi mi to nešlo. VSlnovrate si však každý zčlenov písal hudbu atexty sám, čo sa postupne začalo dariť aj mne.“ Anaopak, Malovičove texty už v80. rokoch zhudobňovali iní, napríklad Zuzana Homolová či Janko Lehotský.
Ako teda chápať Malovičovu knihu Tvar mojej tváre – ako texty k piesňam či básne? Marián Andričík vosvojej knihe Aspekty piesňového textu hovorí, že piesňový text sa niekedy oddelí od zložky hudobnej ainterpretačnej a „žije si svojím vlastným životom na stránkach knihy“. Vtedy sa stáva súčasťou „širšieho kontextu poézie, sktorou má spoločný prienik“. Aj ztohto dôvodu možno otejto Malovičovej knihe ojej prvej časti, ktorú nazval Piesne, hovoriť ako opoézii. Tak by sa tieto texty mohli aj posudzovať. Sú však predsa len iné, než je druhá časť knihy áԱ. Piesňové texty majú vždy dvojakého adresáta: čitateľa aposlucháča. Pravda, pri posudzovaní takýchto textov treba brať do úvahy, či text bol vprvom pláne básňou, neurčenou na spev, alebo išlo od začiatku otext piesne. Tá druhá alternatíva platí pre Pavla Maloviča, dokonca vjeho prípade ide o tvorbu, ktorú sám interpretuje.
Piesne – prvá časť knihy – sú básne vystavané srytmom arýmom aten je podriadený melódii. Verbálne asyntakticky jednoduché obsahujú vážne myšlienky (napríklad „Zabili, zabili / myšlienku dejiny“) asúčasne si priam svoju melódiu žiadajú, ako, povedzme, strofa – refrén: „Som to ja / som to stále ja / ibaže som zo seba / kúsok predal.“ Aj opakovanie slôh (či len veršov) svedčí otom, že „básne“ boli napísané ako texty kmelódiám. Verše sú bez interpunkcie, čo umožňuje myšlienkový melodický pohyb. Autor miestami experimentuje sformou svojich textov, ato rovnako vtejto časti, ako aj včasti nazvanej áԱ. Popri absencii interpunkcie je to i nápaditá „hra“ sveľkými písmenami. O mnohých textoch tejto časti možno vintenciách Andričíka povedať, že sú výbornou poéziou ako svojbytné básne (napríklad Tak na zbláznenie sám, Asi tak). Mnohé majú zaujímavé metafory, analógie, symboly (Mám strach, Priebeh, (Aj) dnes). Zvláštnosťou Malovičových veršov je, že sú lexikou, prvoplánovou sémantikou napohľad jednoduché, ale vskutočnosti majú svoj druhý plán (Videl som ako). Platí to aj pre verše nadpísané ako áԱ – apritom znich cítiť melodickosť, ktorá ich „robí“ textami pre piesne.
Piesne áԱ majú spoločnú tematickú amotivickú základňu. Texty sú zväčša osobné, vážne, fázy dňa sú fázami života (Už je to tu), obsahujú tiež aktuálne spoločenské asociálne problémy (Až po krk). Vážne problémy, základné otázky (život asmrť) vyjadruje cez úplne obyčajné veci („Tak sa dohodnime / Ešte jednu rolu, pán režisér, / takú stručnú apre mňa / kde nestratím slobodu (a vy kontrolu) / vsebe aj vo svojom okolí...“). Malovičov lyrický hrdina prežíva niečo ťaživé (rozchod, opustenosť), no napriek vážnosti (napríklad Zatiaľ to beží) až smútku nájdeme vjeho veršoch aj témy erotické, humorné aironické. („V hlave nemám na texty viac miesta / Zrkadlo vkúte vrhá môj tieň“, „Postupne odkladám nástroje / a / nechávam si iba hlas...“) Lyrický hrdina potrebuje istoty, hľadá nové opory, vzťahy – „Skúsim to ešte raz?“ Psychické stavy – príjemné nepríjemné, ťažké radostné nie sú vyslovované priamo, ale cez nejaké podobenstvo („Som akýsi zvláštne nudný / navliekam rýchlo ku dňu deň / Lepím záplaty...“), chce sa od toho odpútať príjemnými spomienkami (ʰč) alebo naopak – aktuálnou iróniou, sarkazmom, podráždenosťou humorom (Balans na ostrí kosy); napokon podlieha beznádeji arezignácii („Zvykám si na to / že som iba vzduch / že je jedno či som ači dýcham //... som vlastne popol...“).
Úٱ Omrvinky tretej časti tejto Malovičovej knihy predstavujú tiež svojskú poéziu vpodobe sentencií, aforizmov i, možno povedať, riekaniek, navyše je vnej veľmi zreteľné grafické experimentovanie atypický rytmus.
Aký je tvar tváre Pavla Maloviča? „Ticho / mi / kýva / rukou // podáva / prázdny / pohár // zvyšky / zabudnutej / viery // prijímam / a / znovu / hľadám // svoju tvár.“ Aešte raz Marián Andričík: „Piesňový text je dôležitou súčasťou medziľudskej komunikácie spotenciálom prinášať ľuďom nielen relax azábavu, ale aj závažnejšie posolstvá aestetické zážitky.“ Atomuto poézia apiesňové texty Pavla Maloviča vplnej miere zodpovedajú.
Gabriela Rakúsová
