ղľáԾ
Ľuboš Իá: Práce adni
Levoča: Modrý Peter, 2021
Ak by sme silou-mocou chceli pomenovať jednotlivé útvary knihy, pravdepodobne by sme sa nevyhli pojmom ako báseň vpróze, mikropoviedka, impresia, skica, portrét či aforizmus. Je to však len približné vymedzenie Իáovej žánrovej zmesi, náznakovo prítomnú aj vjeho predošlej tvorbe. Neprekvapuje teda, že vnajnovšej knihe sa ešte väčšmi vyhraňuje voči zaužívanému poňatiu poézie aprózy a prehmatáva ich hranice. Naratívnosť, zohľadnenie pointy, priznaná autobiografickosť, lakonická záznamová strohosť – ktomu všetkému má Իá sklon najmä vposledných dvoch básnických zbierkach Pohreb andulky ainé udalosti dňa (2015) aVlastná váha (2019), ako aj v „nebásnickom“ debute Samota je moja staršia sestra (2017).
Kniha (pravdepodobne zámerne) odkazuje na rovnomenné dielo antického básnika Hésioda, pesimisticky ladenú didaktickú báseň omýtických časoch a plnú poučení ocnostnom živote. Surčitou rezervou je presne tým aj Իáovo torzo: spirituálny záznam oveľkosti sveta aminucióznom človeku, ktorému zostáva len byť sebou samým najlepšie, ako vie. Իá vytrvalo opisuje svoju verziu „cnostného“ života, založenú na výrazných protikladoch: okrem každodennosti anevšednosti aj excesívnosti astriedmosti, ušľachtilosti anízkosti, spirituality amatérie, samoty aľudského kontaktu. Zámerne hovorím ojeho tvorbe všeobecne. Povedať oslovenskom básnikovi, že variuje stály aspoľahlivý okruh svojich tém, je obľúbené recenzentské klišé – lenže čo robiť, keď Իá čitateľovi (a očividne ani sebe) nedáva na výber?
Načrtnuté príbehy rôznych postáv (rozprávané vprvej ajtretej osobe) tvoria mozaiku nenaplnenia, sklamania, rutiny, nudy, zlyhania či pominuteľnosti. Urôznych postáv pramenia zo snahy zmeniť svoj život, naplniť nejakú túžbu, vzoprieť sa rutine. Իá sa nás tak pokúša poučiť, že je vporiadku byť spokojný so životom, ktorý sa na jednej strane vymyká bežnej spoločenskej predstave ana druhej je bolestivo nemenný. „Zalievam si ako každé ráno kávu. Aká je len brudná tá šálka! Ale neumyjem ju. Taký som.“ (s. 93) Toto hovorí, ale práve vtakýchto banálnych, skutočne každodenných pasážach čitateľ až pochybuje, aký má Իá vlastne problém. Jeho životný pocit je zrejmý, je so sebou spokojný – svoj hlavný, „básnický“ konflikt vedie on a jeho postavy so spoločnosťou. Očo matnejší obraz onej tlmočí, oto intenzívnejšie sa voči nej vyhraňuje. Vidí svoje básnické aktivity ako „nezmyselné riadky“ (s. 79), brat, ktorý neuznáva poéziu, je „len ďalší sprostý chuj“. (s. 13) Իá sa stavia do roly svojského kazateľa, predostiera poučenia a úprimné iuštipačné podobenstvá. Neponúka však spásu, jednoducho nezáväzne rozpráva: „Vysedúval Upoľovníka. Ľudia si prisadávali. Na kus reči. Rozprávali. Rozprával. Neuveriteľné veci. Čudoval sa, že ich dokáže počúvať. Čudovali sa, kde všade bol. Ale on nikde nebol. Všetko si len vymýšľal. Inými slovami, bol vsprávnom čase na správnom mieste. Upoľovníka. To je celé.“ (s. 155) Vistom momente si túto identitu prisúdi sám: „Som maliar. Nie. Som spisovateľ. Hovno, nie som spisovateľ, pracujem ako údržbár. Ale nie som ani údržbár. Len sa tak tvárim. Vskutočnosti som Ježiš Kristus, prezývaný Nazaretský. Ale nikomu ani muk! Ľudstvo ešte na túto pravdu nie je pripravené.“ (s. 91) Postupná degradácia identity od „vysokého“, umeleckého, abstraktného kčoraz „nižšiemu“, pragmatickejšiemu afunkčnému, od maliara cez spisovateľa po údržbára aaž potom kJežišovi signalizuje Իáov pohľad na duchovno: je to záležitosť nízka,každodenná a fluidná, nooto nutnejšia.
Anapriek tomu, že Իá berie seba asvoje slová možno príliš vážne, kniha nie je vážna. Jednotlivé príbehy sú skôr viac-menej absurdné variácie na tému, ktoré sa niekedy minú svojmu účinku, niekedy zasiahnu presne, inokedy vystužujú rozsah knižky. Naturalistický aobčas až osviežujúco prízemný humor je preňho očividne prirodzený. Tak napríklad vykresľuje absurdne smiešne, ale aspoň trochu drásavé epizódy oistom Jánošíkovi, ktorý nedá na rady doktorov a „lieči sa sám. Zomiera oštvrtej ráno ako šťastný človek. Hľa, čo dokáže prostá viera snešťastným človekom“ (s. 115), či omužovi, ktorý si kúpi liečivý bylinný roztok, len aby „vypil dve dávky naraz aposral sa v autobuse“. (s. 73) Rozprávačovi ostáva už len lakonicky skonštatovať mužov údel: „Kúpi – nekúpi. Napokon kúpil, lenže zlyhal. Ale to je tak, hádzať perly sviniam“ (tamže). Tento typ humoru sa inokedy (a pomerne často) míňa potenciálnemu účinku, keď neslúži na to, aby relativizoval azvýznamnil ťaživú situáciu, ale produkuje krčmové vtipy: „Uvedomujem si. Som opitý. Takže ešte nie som dosť opitý, keď si to uvedomujem. Pijem ďalej.“ (s. 83) Na to sa dá reagovať len slovami autora: „Nie je nič horšie, ako keď nadránom vnonstope má niekto veľa rečí.“ (s. 15) Na rozdiel od autorovej predošlej „prózy“ má tento súbor textov minimálne rozmery denníka aautobiografie, nebolo teda nutné zaraďovať doň všetko, čo bolo po ruke, hoci aj úprimne myslené, ale kvázi vtipné útržky: „Moja žena je ešte stále pekná. Kedysi ju trtkávali mnohí, ale teraz ju trtkávam len ja. Vie, že nebude naveky pekná. Som taký pokojný prístav. Nie, táto loď už nikam nevypláva. Pokojne zhnije vprístave, ako sa sluší apatrí na vyradený výletný parník.“ (s. 65)
Nuž, je možné všelijako hĺbať nad kontextom a posolstvom knihy – to sa dá odvodiť aj zostatnej Իáovej tvorby. Samotné Práce adni sú skôr dôkazom, že autor hľadá iné spôsoby, ako povedať, čo už povedal. Výsledkom je kvalitatívne rozpačitá zmes, rozpoznateľne Իáova, so všetkými jej protikladnými hodnotami: outsiderským čarom a pátosom nechápaného poeta, bizarným humorom a neskrývanou vážnosťou, egocentrizmom azáujmom ošpecifický typ ľudí, striedmosťou azároveň absenciou miery. Poučenie si možno vziať zpôvodných, Hésiodových Prác adní: „Jazyk – největší poklad anení mu na světě rovno, když se jím šetří; je nejvíce vhod, když zachová míru.“
