��������

Britský reportér a dokumentarista Jon Ronson začína svoju knihu Oni. Na potulkách s  extrémistami (Inaque.sk 2014, preklad Aňa Ostrihoňová, Silvia Ruppeldtová, Alena Smiešková) scénou z  toalety. Nechtiac si od jedného zo svojich „klientov“ Davida Ickea, ktorý veril v ovládanie sveta mimozemskými jaštermi, vypočul nelichotivé zhodnotenie svojej knihy. Vraj zbytočne stráca čas: „Jeho knižka vyjde až v roku 2001. Čo si neuvedomuje, že svet bude vtedy úplne iný?! To, čo napíše teraz, bude zastarané a zbytočné.“

Slovenské vydanie vychádza viac ako desať rokov po origináli. A svet sa naozaj zmenil, je ešte bláznivejší. Ronsonova kniha je možno zastaraná neškodnosťou svojich postáv, ale zbytočná, žiaľ, nie je.

Kto sú vlastne „oni“? Ronson neváha obedovať s Omarom Mohamedom, ktorý uprostred Trafalgarského námestia vyhlásil svätú vojnu Veľkej Británii. Spolu s Jimom Tuckerom vycestuje hľadať miesto stretnutia tajnej skupiny Bilderberg – svetovlády, ktorá údajne (vy to neviete?) rozhoduje o budúcnosti sveta. Pricestoval do Hollywoodu, aby spolu s  Thomom Robbom na vlastné oči videl, že Hollywood je súčasťou svetovej konšpirácie. Utajená sieť židov vraj plánuje temné scenáre a prostredníctvom fi lmových zápletiek ovplyvňuje verejnú mienku. Všetko robí len preto, aby si pripravil cestu ku dňu, keď povstane Nový svetový poriadok.

Fundamentalistov a  prívržencov konšpiračných teórií pribudlo a  sú bližšie ako kedykoľvek predtým. K  islamským fundamentalistom, prívržencom Ku Klux Klanu, bojovníkom proti intergalaktickým jašterom a hysterickým kazateľom by dnes Ronson spokojne mohol zaradiť ďalšie postavy a nové riziká.

Možností, ako reagovať na týchto bláznov, je mnoho: od strachu až po neľútostný výsmech. Jediné, čo sa nedá, je ignorovať ich. Poniektorí z nich sa totiž rozhodli (alebo podnietili k tomu iných) aj konať – zabíjať a ohrozovať nevinných.

Ronson si zvolil vlastný prístup, ktorý je príznačný pre novinára. Dokumentuje skutočnosť. Podáva správu o stave úpadku ra cionality a kritického rozlišovania. Nepolemizuje s nimi, ukazuje ich v tej najobyčajnejšej podobe.

Je ochotný ich počúvať bez toho, aby im za každú cenu dokazoval svoju pravdu. Zrazu sú smiešni, zážitky s nimi sú bizarné a fascinujúce. Nezriedka ide vlastne o milých ľudí, aj preto je absurdné, že práve takíto dokážu iniciovať agresivitu.

Otázkou zostáva, či sú tieto fi gúrky aj neškodné. Sú „oni“ len príkladom úchylky, do ktorej sa občas preleje uvažovanie o svete, alebo výsledkom nebezpečnej rezignácie na normálnosť a poctivú intelektuálnu námahu?