ղľáԾ
Peter Darovec sa v najnovšej publikácii On, Pišťanek usiluje aj o popularizáciu vedy či o priblíženie autora širšiemu ako len akademickému publiku.
On, monografista
Peter Darovec sa dlhodobo – ako kritik, pedagóg či moderátor – venuje súčasnej slovenskej próze atreba hneď na úvod recenzie skonštatovať, že onej vie hovoriť bez servítky, no zároveň vyargumentovane, so znalosťou textov asúvislostí. Niet potom divu, že po publikácii Pavel Vilikovský (2007) vydáva ďalšiu erudovanú monografiu – tentoraz oPetrovi Pišťankovi, ktorého sVilikovským spája okrem irónie aj záujem o„malého“ človeka vo veľkých dejinách, rôzne podoby (ne)citovosti či detabuizácia telesnosti ajej (často až anomálne) prejavy vo vzťahoch medzi mužom aženou. Pišťanek je Darovcovi generačne bližší ako Vilikovský, čo monografistovi umožňuje čítanie sdobrým poznaním dobových reálií (a je jedno, či ide ohoralky alebo o hudobné skupiny) či identifikáciu protagonistov v skutočnosti. Pravda, takéto hľadanie životných „predchodcov“ postáv nie je vo vede potrebné, no vPišťankovom groteskne modelovanom svete sa tak odhaľujú viaceré, neraz autobiografické asociácie srealitou. Okrem intertextuálnych súvislostí či inšpirácií Pišťankových próz, uvádzaných zdobových kritík alebo objavených samotným Darovcom (od ľudovej rozprávky ohlúpom Janovi cez Timraviných ŤáDZDZ až po Ballekovho ʴdzdzí첹) sa tak vmonografii pripomínajú imimotextové paralely, ikeď vzátvorke, akoby mimochodom: „(Zaujímavá je vtejto súvislosti denunciačná zmienka opolitikovi Lazovi, ktorého meno by sa dalo čítať aj ako prešmyčka mena reálneho intelektuála aporevolučného politika Zalu.)“ (s. 45), nehovoriac oexplicitnejších narážkach vpublicistických knihách Skazky oVladovi (1995), Nové skazky oVladovi (1998) aPosledné skazky oVladovi (2002).
Hoci Darovec konštatuje: „Používanie hyperboly agrotesky by sa tiež nemalo zlučovať srealistickým charakterom textu“ (s. 33), nie je to celkom tak. Groteskné totiž vzniká buď deformáciou reality, alebo jej „doslovným“, krajne mimetickým prenosom do textu (stačí spomenúť ideologický jazyk vo Vilikovského próze Slovenský Casanova zr. 1991). Vtomto zmysle sú Pišťankove postavy odpozorované priamo zo života, pričom sú vprózach presne vystihnuté, aj svulgárnym či lakonickým prejavom, zodpovedajúcim ich personálnemu štatútu.
Darovec teda svojsky nadväzuje na „pišťankovský“ spôsob rozprávania – okrem názvu, vktorom sa takisto ako vPišťankových prózach príznakovo využíva zámeno vo funkcii podmetu azároveň meno ako prístavok, avšak bez ironického akcentu, nepriamo odkazuje na Pišťankovo písanie aj istá ústretovosť voči čitateľom. Ciele svojej monografie pritom Darovec formuluje takto: „Zo všetkých možných prístupov ku korpusu Pišťankovho diela je táto kniha pokusom oten najskromnejší. Taký, vktorom bude prevažovať menej záväzný pohľad literárnokritický nad vážnym pohľadom historickým iteoretickým. Prostredníctvom nového čítania dobových kritických ohlasov sa vtejto knižke hľadá, čo bolo na jeho prózach príťažlivé pre vtedajších čitateľov vkonfrontácii srovnako kritickým čítaním dnešným. Týmto sa ambície tejto knihy vpodstate vyčerpávajú.“ (s. 8). To však vôbec nie je málo – keby Darovec rovno „len“ zosumarizoval dobové kritiky (ktorých je naozaj veľa, od vedcov Vladimíra Barboríka cez Zoru Pruškovú až po Ivanu Taranenkovú, od recenzií až po Rédeyovu monografiu Subverzia kánonu slovenskej prózy vnovele Petra Pišťanka Mladý Dônč zr. 2007) adoplnil ich o vlastné „videnie“ Pišťankových kníh, bolo by to viac ako dosť. Darovec sa však, opäť obdobne ako Peter Pišťanek, usiluje aj opopularizáciu – tentoraz vedy či o priblíženie autora širšiemu ako len akademickému publiku. Na druhej strane, monografista mohol zostať pri avizovaných interpretáciách Pišťankových próz alebo naopak, venovať väčší priestor aj jeho „iným“ knihám – vopačnom prípade pôsobí kapitola oPišťankovej „neumeleckej“ tvorbe disproporčne vporovnaní sčasťami venovanými jeho umeleckým textom. Zmonografie vyplývajú viaceré otázky: prečo väčšina kritikov akceptuje Rivers of Babylon (1991) ako subverzívny román, ale pri posudzovaní Nevy (2014) už zostáva vrozpakoch? Nie je aj táto Pišťankova próza dokonalou imitáciou žánrovej, sentimentálnej literatúry? Atiež, kritika oceňuje demýtizované postavy (obéznych panicov či deklasovaných živlov), ale postavu deda vníma ako idealizovanú... Alebo inak, naozaj je Rukojemník – Lokomotívy vdaždi (2014) román, ktorý je: „Slabý, ale ľudsky krásny. Ľudsky krásny, ale slabý.“ (s. 231)?
On, čitateľ
„Pišťanek prišiel snovým konceptom spisovateľa-remeselníka, ktorý píše, aby ľudí zabával. Až provokatívne otvorene dával vintelektuálnych kruhoch najavo, ako mu záleží na masovom úspechu učitateľov aako necíti potrebu kultivovať ich myslenie avkus. Nepotreboval byť ani socialistickým ,inžinierom ľudských duší´, ani romantickým ,svedomím národa´, ba dokonca už ani mienkotvorným intelektuálom, ktorý obyčajným ľuďom zo svojho piedestálu hovorí, čo by si mali myslieť ačo by mali robiť.“ (s. 11).
Pišťanek teda detabuizuje nielen témy ajazyk, ale tiež naše predstavy o„vysokej“ literatúre – do svojich textov zapája postupy zrekreatívnej lektúry, no takisto sa do jeho publicistiky dostávajú umelecké prostriedky. Inak, slovami zobalu monografie povedané: „Mal adodnes má veľa nasledovníkov, ale iba on dokázal spraviť znízkej porevolučnej reality vysokú umeleckú literatúru.“ Darovec obdobne svojsky narúša naše očakávania voči vedeckému textu: namiesto vecného metajazyka čítame pútavé, miestami až hovorové vety. Osobne sa mi niektoré časti zdali až príliš ústretové voči čitateľovi – expresívne slová sa dali nahradiť neutrálnymi bez akéhokoľvek posunu, napríklad: „Na Pišťankovi tak nie je napokon najzaujímavejšie to, že vedel písať omafiánoch, štetkách či vodárenských mastičoch, adokonca ani to, že onich písal presvedčivo aso znalosťou vecí.“ (s. 17 – namiesto „štetkách“ mohlo byť „prostitútkach“). Takisto bulvárne sa mi zdali informácie oPišťankových samovražedných pokusoch či jeho zoznámeniach so ženami vԻá. Amožno práve ústretovosťou voči čitateľovi je spôsobené aj opakovanie faktov zúvodu vinterpretačných kapitolách...
Na strane druhej oceňujem kompozíciu monografie, jej grafické riešenie, mimoriadne vhodné Danglárove ilustrácie, nápadité názvy podkapitol (On, Pišťanek, vslovenskej literatúre; Oňom, oPišťankovi; Kniha tak trochu mimochodom ai.), komunikatívnosť, no tiežmnohohlasnú, i emocionálnu záverečnú kapitolu namiesto syntetického doslovu. Keďže Pišťankova tvorba je už uzavretá, vyjadrenia známych osobností (začína sa tu spomienkou jeho priateľa aspoluautora Dušana Taragela) sú namieste. Napríklad už spomínaný Pavel Vilikovský oňom na konci knihy píše: „Myslím si, že vslovenskej literatúre je za Petrom Pišťankom smutno. Mne určite.“ (s. 245).
Oni, študenti
Rivers of Babylon Pišťanek celkom vedome prekračuje hranice toho, čo bolo vslovenskom kultúrnom kontexte dovtedy vnímané ako priestor umeleckej literatúry. Ato spôsobom natoľko radikálnym, že okrem nadšeného prijatia časti čitateľskej akritickej obce dokázal vyvolať aj značné rozpaky utých, ktorí neboli pripravení na takúto výraznú zmenu.“ (s. 28). Patrím ktým dobovým kritikom, ktorí Pišťankov debut Rivers of Babylon neprijali sveľkým nadšením – nie preto, že by ma poburoval tematicky alebo vulgarizmami, alebo že by som nebola „pripravená“ na literárnu zmenu. Jednoducho sa mi vtom čase zdalo, že Pišťanek len využil možnosť písať ovšetkom dovtedy zakázanom, že ostrú kritiku si už mohol (oproti autorom zminulosti) dovoliť. Darovec uvažuje, že Pišťanek písal o „dovtedy vslovenskej literatúre prakticky neznámych témach“ ipreto, že mal osobnú skúsenosť stýmto svetom, že „nepochádzal zprostredia bratislavských intelektuálnych kruhov, ale prišiel do literatúry takpovediac priamo zo života.“ (s. 16). Tento argument však neobstojí – spisovateľ, ato aj intelektuál „mimo života“, môže tematizovať svet, ktorý vôbec nepozná, avýsledok môže byť rovnako kvalitný ako kniha autora, osobne zažívajúceho tematizované udalosti. Po rokoch anajmä opätovných čítaniach Pišťankovho debutu som však prehodnotila svoj vtedajší názor, ato preto, že vňom stále nachádzam, okrem prvoplánovej detabuizácie, aj ďalšie sémantické vrstvy. Moja skúsenosť zpedagogickej praxe je iná ako Darovcova, podľa ktorého „mnohí dnešní mladí ľudia už oveľa menej rozumejú anajmä chcú rozumieť jeho čiernemu humoru, ktorým zábavne idesivo presne mapuje svoj svet. Je možné, že tento jeho svet už jednoducho nie je ich svetom aPišťankovo písanie sa tak pomaly stáva okrem živej literatúry aj historickou spomienkou na, povedzme, deväťdesiate roky 20. storočia.“ (s. 7). Osobne sa pri vyučovaní ponovembrovej literatúry stretávam srozporuplnými (hodnotovými) reakciami na Pišťankove prózy, nie však nepochopením komiky vnich – naopak, začínať semester sPišťankom znamená prejsť kúplne inému autorovi, na akého boli slovakisti, čítajúci Mináča či Slobodu, zvyknutí, zčoho neraz vyplýva ich rozpačité prijatie, oktorom pri dobovej kritike uvažuje aj Darovec. Keď svojim univerzitným študentom hovorím, že Pišťanek pri písaní svojho debutu nemohol ani chyrovať oprivatizácii či fondoch, začnú ho vnímať aj ako anticipačný, utopický román. Príbeh evokuje nielen rozprávku naruby, ale tiež lyrizovanú prózu – napríklad Tri gaštanové kone, pravda, súplne opačným koncom. Pri rozmýšľaní odemýtizácii postáv, odôvodoch zobrazovania tohto sveta ako hnusného či postáv ako výlučne záporných, nemožno neporovnávať Pišťankov román ani stradíciou, respektíve vnímať ho ako reakciu na dovtedajšiu idealizáciu človeka práce či budovateľa radostných zajtrajškov. Jedno je však isté – aj po rokoch Pišťankov debut rezonuje: stačí sa pozrieť, koľko Ráczov je i dnes... Zamietnuť Pišťanka, neodporučiť ho stredoškolákom, ako sme tomu boli svedkami vnedávnej minulosti, znamená nepochopiť, že erotické scény vjeho tvorbe skôr odpudzujú, než priťahujú čitateľa.
Ak som kedysi prijala Pišťanka až po vydaní jeho druhej, pre mňa mimoriadne dôležitej knihy Mladý Dônč (1993), vdiskusii oslovenskej literatúre po roku 1989 som vybrala Rivers of Babylon, lebo ide vskutku oprelomové dielo – rúca nielen nejedno tabu, prekračuje hranice, je iné ako všetky diela pred ním, ale poznamenalo aj štýl písania mnohých ďalších autorov, štýlom, ktorý je nenapodobiteľný. Keď sa mojim študentom zdá Pišťankov debutjednoduchý, dám im napísať jednu stranu súvislého príbehu holými vetami – auveria, že takto tvoriť román je malý zázrak. Keď sa niekomu nepáčia vrománe vulgarizmy, skúša ich nahradiť a – nejde to. To sa podarilo zdebutantov slovenskej prózy 90. rokov azda len Pišťankovi. Aj preto si tento autor zaslúži monografiu, ktorá ho predstavuje komplexne azároveň sneskrývanou empatiou – ato sa Petrovi Darovcovi podarilo.
Marta Součková
