ղľáԾ
Liptovský Mikuláš, Tranoscius; Bratislava, Hevi 1996
„Málokto sa však chytá za brucho pri paródiách, ja zvyčajne iba ak od bolesti. Ajust práve paródia je zrejme mojím údelom“, trocha rozpačito avari aj shorčinou pod jazykom sa na záložke najnovšej knihy (vydanej vdosť neočakávanej editorskej konštelácii) priznáva Pavel Hrúz. Akeďže ide oautora, ktorý má za sebou serióznu autorskú minulosť anemenej serióznu hŕbku knižiek, treba sa azda opýtať, prečo tie rozpaky, ak naozaj sú rozpakmi, aprečo tá horčina, ak je naozaj horčinou. Ergo, treba sa spýtať, čo znamená ten zvláštny spôsob písania, ktorý síce nemá epigónov, ale nepochybne je novou sémantickou polohou slovenskej prózy, ktorá na ceste za svojou autenticitou už vyskúšala kdečo.
Hrúzovi pravdepodobne nikdy nešlo oiné ako orealizmus. Akeďže bol v svojom smerovaní nanajvýš dôsledný, dospel ksuperrealizmu. Nijaké sny, nijaké myšlienky, nijaké ideológie anajmä – nijaké všeobjímajúce prozaické formy, nijaké príbehy, nijaká lyrická transcendencia. Namiesto toho bezprostredný vpád do stredu reality, bezprostredná reprodukcia prehovorov charakterizujúcich vzťahy, ktoré bezprostredne neexistujú, bezprostredné zapĺňanie prozaického priestoru postavami, ktoré sa od seba odlišujú aktoré sa na seba podobajú iba svojou bezprostrednosťou. Áno, čitateľ pri čítaní Hrúzových textov ani poriadne nevie, kde, kedy aprečo sa odohráva tá nesmierna, sebavedomo agresívna činorodosť zapĺňajúca od prvej do poslednej strany knihu, ale naisto vie, že doňho doráža čosi agresívne, silné anespochybniteľné, čosi dôverne známe apritom navýsosť originálne, čosi, čo však nemožno jedným šmahom uchopiť, pochopiť, vysvetliť: superrealita.
Veď práve oto ide. Románová, rozprávačská či lyrická realizácia prozaického textu je vždy zároveň interpretáciou. Hrúzova realizácia je predovšetkým dekompozíciou: „pekelníci“-kotolníci sjedným alebo viacerými podivnými menami (Maranč, Nejepsa, Satanáš, Kožtička apod.) sú len tým, čím práve sú, robia len to, čo práve robia, nemajú minulosť ani budúcnosť, sú vytrhnutí zo spoločenskej, sociálnej ipolitickej reality, motivácie ich konania ibytia sú také krátkodyché, že bezprostredne vtexte vlastne ani neexistujú, čo však neznamená, že neexistujú naozaj. Krádeže, podfuky, defraudácie, úplatky, bočné cesty, opíjanie, smilnenie, zámerné klamanie ineškodné blafovanie sú jediným viditeľným spôsobom ich prežívania. Aneexistujúce teplo, ktoré má dávať ľudí dohromady. Aj vich vzťahoch panuje rutinná agresivita, vystreľujúca najmä do útočných dialógov, zakladajúcich si na osobitom idiolekte (v ktorom aj zdrobneniny pôsobia hrozivo). Vprostredí, vktorom fungujú, nič nefunguje, nič neplatí, všetko nízke je premiešané so vznešeným anaopak, dobré skutky prekrývajú zlé žarty azlé žarty vypália ako dobré skutky. Nikto snikým si nie je bližší, čas vtomto bezhodnotovom, bezvládnom abezprávnom stave stráca zmysel, milosrdné chovanie psov, mačiek či jastraba je vkotolníckej nezvieracej rezervácii len hrozivým útržkom spomienky na časy, keď ľudia boli lovcami aroľníkmi alebo ešte aj „kovoroľníkmi“. „Ja som tento svet nevymyslel,“ hovorí „majstrík“ Silný, keď mu raz tento superreálny svet, ktorý nevymyslel, absurdne padá na hlavu, hoci to možno chcel svojou freneticky nezmyselnou činorodosťou pozliepať, poskladať, vrátiť mu prípadne nevrátiteľný zmysel.
Takže Hrúzova paródia, „paródia na život“ je výsledkom katastrofálnej absencie ľudskej motivácie, ktorá vjeho novele našla výraz vabsencii motivácie postáv aich konania. Ich superrealistické obnaženie vyvoláva zaiste smiech, hoci kŕčovitý. Možno by však stačilo dodať im túto motiváciu (minulosť, budúcnosť, filozofiu, ideológiu, životnú stratégiu, možnosti interpretácie), avznikla by tragédia. Lenže tragédia je špekulácia, kým Hrúzova špécia je vpresnom videní detailu, vjednoznačnej vizualite aaudicite. Všetko, čo sa odohráva za touto nerozložiteľnou hraničnou hradbou, je prozaicky menej hodnotné, ba priamo navádzajúce kmárnostiam. Hrúzova parodickosť je jednoducho víziou sveta, ktorému začíname dokonale nerozumieť, hoci ho tak veľmi milujeme.
Alexander Halvoník
Môj tip – Pavel Hrúz: Oči kuričove. In: Knižná revue, roč. VI, 20. 11. 1996, č. 23, s. 1.
