��������

Mágia ako zdroj zla pôsobí na prvý pohľad veľmi zaujímavo. Samotná téma vzbudzuje zvedavosť. Ako sa pretavuje mágia do páchania zla? A aké zaujímavé prípady z tejto kategórie sa vyskytli u nás na Slovensku? Anton Heretik ako forenzný psychológ posudzoval množstvo prípadov spolu s manželkou Andreou, ktorú spomína takmer pri každom prípade opisovanom v knihe. To dáva potenciál na hlbšie vnorenie sa do problematiky a pochopenia motívov páchania zla na pozadí mágie a okultizmu, ktoré nakoniec neprichádza odkiaľsi zvonku, z neznámeho tajomna, ale je skôr výsledkom rôznych psychických porúch, vnútorného prežívania osobných životov a často aj nevšímavosti okolia, ktoré dlho ignoruje jednotlivé varovné signály.

Už z prvej časti knihy cítiť, že autor pracuje s textom veľmi rigorózne a nevie sa zbaviť akademickej štruktúry textov, typickej pre česko-slovenské akademické prostredie. Pomerne nudne vysvetľuje jeden pojem za druhým, pričom zaradenie niektorých pojmov sa mi zdalo zbytočné a ich vysvetlenie ničím nové, zaujímavé alebo aspoň nejako napojené na tému knihy (napríklad definície slov ako temperament, charakter, osobnosť, predstavivosť, vnímanie, či dokonca myslenie). Omnoho zaujímavejšie by bolo hlbšie a podrobnejšie rozobrať pojem magického myslenia, ktoré je v texte spomenuté rovnako stroho a nudne ako ostatné pojmy. Aj stručné dejiny mágie a magického myslenia mali určite väčší potenciál ako naozaj stručné zhrnutie historických epoch s minimom príkladov či zaujímavostí (v kontexte knihy napríklad vraždy páchané pod vplyvom mágie – zaujímavých prípadov musia byť tisíce).

S napätím som sa teda tešil na desať kazuistík, konkrétnych prípadových štúdií, ktoré autor znalecky posudzoval. Aj tu však platí, že autor je zjavne lepším odborníkom vo forenznej psychológii ako rozprávačom príbehov. Jednotlivé prípady sú rozobraté veľmi striktne, akoby ich písal rutinér podľa predpisov nejakej šablóny, ako keď unavený lekár píše anamnézu pacienta v náhlivosti a pod tlakom plnej čakárne a potom to po ňom opraví editor. Napriek tomu sú tieto prípady z oblasti kanibalizmu, siekt, terorizmu či trestných činov spáchaných pod vplyvom neopätovanej lásky veľmi zaujímavé a prinášajú zopár nových drobných detailov aj do známych prípadov, nad ktorými sme zatajovali dych v uplynulých rokoch. Autor postupne prechádza celou plejádou faktov o páchateľoch/kách, od ranného detstva cez rôzne formujúce udalosti, zdroje napätia až po samotné motívy činov.

Stále sa však neviem zbaviť pocitu, že autor si na knihe nedal záležať a že sme sa mohli dozvedieť oveľa viac. A to aj keď upustím od predstavy, že jednotlivé kazuistiky by mali byť prerozprávané, akoby ich písali Harari či Pinker, ktorých autor občas v texte cituje. Chýbajú tu akékoľvek zhrňujúce závery, niečo, čo by text prepájalo. Všetky kapitoly vrátane záveru pôsobia useknuto. Napriek tomu som si knihu so záujmom prečítal a zrejme siahnem aj po predošlých tituloch zo série marginálnej psychológie.