��������

Krátke básne sú minimalistické, no každá z nich otvára široký priestor pre prácu čitateľa. Dominantným prvkom zbierky je používanie neurčitých a vymedzovacích zámen, ktoré majú funkciu zastupovať z reality niečo, čo už prestalo existovať alebo stráca zmysel svojej existencie. Práve táto nekonkrétnosť robí Pastirčákovu poéziu ťažko uchopiteľnou, no o to väčšmi podnecujúcou. Autor vytvára dielo, ktoré je menej o odpovediach a viac o hľadaní – prostredníctvom slov i ticha.

Tematika básní je prepletená hlbokými existenciálnymi otázkami. Pastirčák sa vo svojich textoch zaoberá témami ako strata, samota, hľadanie identity a vzťah medzi človekom a Bohom. Básne často evokujú pocit prázdnoty, no aj tento priestor má svoju funkciu – stáva sa miestom introspekcie a rozjímania. Autorova schopnosť pracovať so symbolmi a nejasnosťou vytvára vrstvy, ktoré si každý čitateľ interpretuje po svojom. Pastirčákove texty akoby volali po aktívnom spolupracovaní, kde sa hranica medzi autorom a čitateľom stiera. Jeho poézia ostáva stále duchovnou poéziou, no neobmedzuje sa iba na prítomnosť jednoduchých kresťanských symbolov. Je skôr úprimným a autentickým hľadaním Boha a seba samého. Výsledkom tohto hľadania je zároveň „stratenie“ seba, pretože nielen básne sa stávajú neuchopiteľnými, ale aj samotný človek.

V purpurovej vlečke je jedna z najsilnejších básní zbierky (obsahuje výrazný náboženský motív). Ide o akési vymedzenie sa autora voči tradičnému „folklóru náboženstva“, prítomnému v slovenskej spoločnosti. Pastirčák odmieta prítomnosť náboženských prvkov v bežnom živote, akými sú napríklad kríže na oblečení či na stenách úradov. Podľa neho takéto používanie symbolov vyprázdňuje Boha, ktorý sa stáva len akýmsi predmetom užívania, módnym doplnkom, vecou. Jeho prítomnosť podľa autora treba hľadať inde – na úplne iných miestach, ako to určujú spoločenské konvencie. „vytiahni boha zo skrine / nasaď si ho na tvár / zaves si ho na krk / (...) postav ho na stráž do úradov / do škôl na radnicu do parlamentu / (...) opečiatkuj bohom každé nemé čelo / nech sa cudzie s naším nemieša / zdvihni ho ako zástavu / pochoduj s ním mestom / (...) zastokni ho premiérovi do kravaty / pripni mu ho ako odznak na sako / (...) ak by sa boh predsa vrátil / v očiach detí v nehe žien / v speve cudzinca na námestí / ujmi sa ho diskrétne no rázne / (...) skontroluj ho písmom svätým / označ ho v mene boha / za bezbožníka“

Druhou výnimočnou básňou je báseň Oči Milady Horákovej, ktorá sa vymyká kontextu ostatných textov. Táto báseň je pomyselnou poctou Milade Horákovej a nesie v sebe úplne odlišnú atmosféru. Obsahuje dokonca rýmovú schému, čo je v rámci zbierky unikátne. Pastirčák ju prepája s náboženskými motívmi – postavou Salome, ktorá je v originálnom texte schopná za svoje postavenie zradiť a poslať človeka na smrť, a témou vzkriesenia mŕtvych. Biblická postava Salome predstavuje lži, ktoré Horákovú odsúdia na konečný verdikt. Motív vzkriesenia však nie je vnímaný len tradične kresťansky, ale najmä ako symbolický akt – vzkriesenie v mysliach a povedomí ľudí, v ktorých Milada Horáková žije dodnes. Tento prvok dáva básni nádej a ukazuje, že pamäť a pravda môžu byť silnejšie než smrť.

Básne Daniela Pastirčáka často stavajú na kontrastoch, ktoré sa objavujú v rôznych obrazoch naprieč zbierkou. Autor sa snaží akoby nájsť stred tornáda – miesto, kde sa stretávajú dva protipóly a kde zdanlivo nič nie je. Toto „nič“ však nie je prázdnota, ale práve podstata, ktorú sa snaží pochopiť. Kontrasty predstavujú dva protipóly, medzi ktorými sa skrýva neuchopiteľná esencia. Pastirčák túto tému rozvíja aj prostredníctvom zrkadlových obrazov, v ktorých sa stretáva nielen nepravdivý obraz človeka a jeho vlastného ja, ale aj minulosť s prítomnosťou a naopak. Toto hľadanie ničoho je zároveň hľadaním viery, ktorá dnes stojí na kontrastoch. Často práve tí, ktorí navonok neveria alebo svoju vieru nepraktizujú, nesú v sebe hlbšiu vieru v Boha ako tradiční veriaci.

Zbierka V nikom a nikde je literárnym dielom, ktoré sa pohybuje na hranici medzi poéziou a filozofiou. Autor ponúka čitateľovi priestor na vlastné objavovanie a interpretáciu, pričom jeho strohá a zároveň hĺbavá forma osloví tých, ktorí hľadajú odpovede na hlboké existenciálne otázky. Táto zbierka je nielen poetickým dielom, ale aj zrkadlom, v ktorom sa môžeme konfrontovať s otázkami viery, identity a neuchopiteľnosti bytia. V nikom a nikde nie je len zbierkou básní, ale aj výzvou. Výzvou k stíšeniu, ku konfrontácii s vlastnými otázkami a k prijatiu prázdnoty ako priestoru plného možností. Pastirčákove ticho má váhu, jeho zámená nesú významy, ktoré čitateľ môže odhaľovať postupne, vo vlastnom tempe. Táto zbierka je pozvaním do sveta, kde mlčanie hovorí, nejasnosť objasňuje a prázdnota napĺňa.