��������

Pobyt v džungli využíva predovšetkým na reflexiu svojho rozpadávajúceho sa manželstva a svojej (ne)dostatočnosti v plnení si materských povinností. Odstup nadobudnutý vďaka ceste je na prvý pohľad príležitosťou zaujať triezvy postoj k celkom závažným, no bežným problémom, ktorými sú oba vzťahy určované: vo vzťahu k manželovi ide o neveru, vo vzťahu k deťom o neschopnosť zhostiť sa úlohy winnicottovskej „dostatočne dobrej matky“. V kostarickej džungli sa ocitá v priestore jedného domu s Palinom, o generáciu starším emigrantom a homosexuálom, a Mery, mladou masérkou, skrachovanou scenáristkou. Konfrontácia s ostatnými postavami Silvii neponúka širšiu perspektívu pri riešení vlstných problémov, je to skôr rozšírenie kontextu pre čitateľa, ktorý má možnosť porovnávať osudy všetkých troch postáv. Priestorové umiestnenie do chaotického prostredia kostarickej džungle má korešpondovať s napohľad spletitým vnútorným životom hrdinky, evokuje jej komplikovanú životnú situáciu, zdôrazňovanú aj nechronologicky radenými fragmentmi, z ktorých je próza vystavaná; vnútorný svet postavy je priveľmi zložitý, problémy priveľmi pálčivé a nedostatočne spracované na to, aby mali jasnú naratívnu štruktúru.

Palino a Mery ponúkajú priestor dotknúť sa problémov a fenoménov, ku ktorým sa autorka prostredníctvom Silvie ako vehiklu nedostane: expatstvo, homosexualita, prostredie amerického šoubiznisu, odtrhnuté od reality okolitého sveta – „Hollyweird“. Osviežujúce sú prípady, keď postavy stavajú Silviu do svetla, v ktorom je sama pre seba vo vlastnom naratíve neviditeľná: smiešne topornú v plavkách, žobrajúcu o lichôtky, falošne žoviálnu v rozhovore s esbéeskárom. Silviin solipsizmus sa totiž prejavuje magnifikáciou vlastných probémov, ani banálne ťažkosti nedokáže odľahčiť; je tak intenzívne zameraná na seba, že iný pohľad je pre ňu „šokujúca skúsenosť: nazrieť za hranice vlastnej osobnosti, vidieť seba, a tým pádom aj svet, iným párom očí“ (s. 65). Svoju ambivalenciu a neschopnosť vyriešiť vzťahové problémy projektuje na manžela aj milenca: jeden je nekompetentný a vo vzťahu k nej nedbajský, druhý nerozhodný a zbabelý, sama však dokáže len neúnavne racionalizovať, čo ju najprv privádza k eskapizmu a neskôr k blazeovanému hazardu s vlastným životom; ostentatívna rezignácia na používanie bezpečnostných pásov je melodramatická a komická. Čitateľovi hatí cestu k akémukoľvek súcitu vlastnou grandióznou predstavou o sebe a svojich problémoch. „Túžila, aby bol život aspoň jednoduchší, ak už nemôže byť fajn. Aspoň žiteľný.“ (s. 122)

Vzťahové problémy, ktoré sú jadrom prózy, svojou sterilnou intelektualizáciou a odkazmi na rôzne literárne diela a umelecké inštalácie síce vzďaľujú text od žánrovej literatúry, zároveň však evokujú akúsi aristokraticú znudenosť, narúšanú Silviinými hysterickými psychosomatickými kolapsmi. Postavy napohľad samy ponúkajú kľúče k rozšifrovaniu svojho často frustrujúceho správania, či už však ide o ezoterické rovnováhy ženskej a mužskej energie alebo psychoanalytické rozdumovanie nad vzťahmi s rodičmi, zakaždým sú to neplodné úvahy, ktoré nevedú k lepšiemu porozumeniu svetu a vzťahom, tobôž k poriadku alebo k jeho ilúzii. Takáto samoúčelná racionalizácia je čitateľsky frustrujúca: do hry sa po jednom povolávajú zložité aparáty (psychoanalýza, ezoterika), ktoré sú však v súvislosti s problémami postáv – ľudí zo strednej, vyššej strednej triedy – nepoužiteľné.

Motív vody, ktorý v titule spája dva protiklady, funguje na jednej strane ako priestor na očistu a skúšanie možností vlastného tela, na druhej strane ako blazeovane pohlcujúca entita: „Voda všetko pojme. Odplaví. Utopí. Mykne plecom.“ (s. 126) Beztak však v texte pôsobí tento významovo zaťažený motív melodramaticky, ako zbytočne vysoká šarža – v ambivalencii a nerozhodnosti, pasívne agresívnom hromadení vecí v domácnosti a ostentatívnom odchode, v napajedenej paralýze, ktorú Silvia vo svojom manželstve zažíva, je niečo masochistické, no aj napospol nudné.