ղľáԾ
Jedným vrzom je už jedenástou knižkou dvojdomej Zuzany Cigánovej, ktorá je známa nielen ako úspešná herečka, ale aj ako spisovateľka.
Jej predchádzajúca próza Dosť dobrý dom sa niesla vrovine stáleho harmonického vyrovnávania medzi disonančnými stretmi arealitou – humor apozitívne videnie sveta neustále korigovali negatívne zážitky postáv (neveru partnerky, vzťah so ženatým mužom, osamelosť, život s tyranom). Negatívne situácie sú prekonané asmerujú k harmónii, preto sa Dosť dobrý dom číta aj ako moderná rozprávka, kde postavy prostredníctvom rôznych zážitkov napokon nájdu osobné šťastie.
Voniečo rozsiahlejšom diele Jedným vrzom sa čitateľ prostredníctvom hlavných postáv, dvoch starších milých paní, oveľa intenzívnejšie ponorí do ťažkostí, sktorými zápasí dnešná generácia dôchodcov. Vcentre rozprávania je ich sivá každodennosť poznačená finančným nedostatkom (300-eurový dôchodok) aneustále invektívy zo strany ostatných členov spoločnosti vnich zintenzívňujú pocity nepotrebnosti aneužitočnosti. Ich prejavy hravosti adobre mienené rady sa stretávajú sopovrhnutím:
„A stará pani si odpľula aľutovala, že má len takú malú slinku... Avoľajaká skvele nahodená štyridsiatnička sa zhrozila... že taká stará ataká... abotoxové čelo sa chcelo zvraštiť anemohlo.“ (s.18) „Ts, čo sa stará... čo sa mieša?“ (s. 19)
Obe staršie dámy zostávajú až do konca románu nepomenované, ich anonymitu možno vnímať synekdochicky. Zastupujú všetky dôchodkyne, tú vrstvu spoločnosti, ktorá je marginalizovaná, vytlačená na okraja ku ktorej sa pristupuje bez rešpektu aohľaduplnosti kich možnostiam; napr. vpróze sa často tematizuje pomalé platenie pri pokladnici anetrpezlivé reakcie aponosy okolia. Obe dámy sa náhodne stretávajú práve vtejto situácii aich zoznámenie prerastie dohlbokého priateľstva aduševnej spriaznenosti.
Keďže plánu postáv dominuje práve zobrazenie ich života, dejovú líniu románu možno vnímať ako sled rituálov: nakupovanie, prechádzky po meste, stretnutia skamarátkami vkaviarni. Sujetu chýba dynamika. Dynamizujúcim elementom býva najčastejšie konflikt medzi postavami, no podobný element vknihe absentuje. Konflikt tu má filozofickú rovinu – je to konflikt so spoločnosťou, ktorá postavy vyčlenila na okraj aim zostala rola pozorovateliek. Spoločnosť je zastúpená rozlične, často ide ogeneračný konflikt či konflikt svlastnými deťmi.
Disonancie majú podobu úvah typu: „Rozhovorík zamrzol, zle sa zvrtol... otom už bola reč... Aje to zbytočné, sú zbytočné... nikomu nechýbajú, nikto sa na ne neteší, nemajú sa na čo tešiť...“ (s. 88)
„A stále to človeku pripomínajú, že sa už nemá na čo tešiť... len to dajako doraziť...“ (s. 179)
Staroba so sebou prináša nielen stratu fyzickej vitality, ale aj atraktivity. Naše panie sa cítia ignorované aj ako ženy azaťažuje ich aj praktická nemožnosť nadviazania komunikačného aj iného kontaktu sopačným pohlavím.
Cieľom knižky nie je pobaviť čitateľa sujetovými premetmi; jej čítanie je časom spomalenia, kde postavy reflektujú prežité, znovu otvárané vo svojej problémovosti. Je zaujímavé, ako si obe hlavné postavy uvedomujú, že život už len pozorujú anechávajú plynúť pomimo. Hoci sa navonok zdá, že okolnosti okolo seba len pasívne prijímajú, ich vnútorné reakcie sú veľmi intenzívne. Pocit vlastnej neviditeľnosti vnich zintenzívnil empatiu voči tým, ktorí (ešte) nemajú svoj hlas, či už sú to tí najmenší zľudského alebo živočíšneho sveta. Dámy sa ostro prejavia, keď vidia nespravodlivosť alebo ľahostajnosť. Stávajú sa neviditeľnými, no pre život nevyhnutnými ostrovmi ľudskosti. Azda aj preto má kniha podtitul „Aby neutiekla posledná štipka tepla, nádeje anehy.“
Kolízia so svetom sa vprípade hlavných postáv rieši na záver vkontexte celého románu trochu neorganicky, nájdením osobného šťastia anaplnenia vpartnerskom vzťahu. To prichádza celkom náhle anečakane, no prináša harmonické vyrovnanie, ktoré je pre tvorbu Cigánovej typické. Čitateľa nenecháva vzúfalstve nad ľahostajnosťou atvrdým materializmom súčasného sveta, ale dáva mu nádej adôveru vbudúcnosť.
Štruktúra románu ma polyfonicko-asociatívny charakter. Na jednom mieste vedľa seba koexistujú prehovory, vnútorné monológy, ozveny minulých vyjadrení (najmä traumatizujúceho charakteru) – tým vzniká viachlasnoť Cigánovej prózy. Asociatívnosť je spojená shumorným vyvážením prípadných traumatizujúcich elementov, čo generuje sviežosť ačítavosť prózy. Napriek ťaživým situáciám postavy nestrácajú nadhľad azmysel pre humor. Osamelosť sa neguje imagináciou, hlavná postava si predstavuje, že ju pri cestách po meste sprevádzajú Lasica aKaplický. „Tak koho dnes.“ To bolo nahlas... Lasicu... už bolo len vduchu. ... Ale už opár krokov by stará pani potrebovala radšej Kaplického.“ (s. 17)
Posledný román Zuzy Cigánovej venuje pozornosť tým, ktorým vnašej spoločnosti najväčšmi chýba. Oni sa stávajú lakmusovým papierikom toho, čo vnej najviac absentuje. Vhodnotovej rovine sa román stáva inklúziou ľudskosti, empatie avnímavosti aj prostredníctvom poukazovania na ich absenciu.
Zuzana Cigánová: Jedným vrzom
Bratislava: VSSS, 2021
