ղľáԾ
Erik Šimšík: Veľká budúcnosť
Bratislava: OZ BRAK, 2019
Existujú knihy, pri ktorých začnem celkovo pochybovať ozmysle literatúry, knižného trhu, oliterárnom živote, ovlastnej práci, opísanom slove všeobecne. Spravidlaknihy natoľko zbytočné anezaujímavé, že si vkonečnom dôsledku akosi nie som istý, či geniálny autor vykonštruoval zážitok pre čitateľa náročky, alebo skrátka, ato je zmojich skúseností pravdepodobnejšia možnosť, ani nevie, čo robí.
Nejako takto možno opísať jediné pocity, ktoré dokáže druhá prozaická kniha Erika Šimšíka Veľká budúcnosť navodiť, ato pomerne rýchlo anemenne. Po zadefinovanie žánru azámeru Šimšíkovej knihy nemusíme ani chodiť ďaleko, dozvieme sa to hneď na začiatku textu: „Je to román / Je to sci-fi thriller / Je to dráma / Je to príbeh oláske / Miestami absurdný román / Je to erotický román / Je to intertextuálny román / Je to dobrodružný román / Je to oslava popkultúry / Aj klasikov / Je to utópia aj antiutópia, záleží, na ktorej strane múru stojíš“. Na plnohodnotný zážitok zčítania by stačilo prečítať tento subtílny úvod, no nepredbiehajme.
Autor vpríbehu spisovateľa Vlada žijúceho vBratislave vroku 2040 sľubuje románovú skrumáž žánrov – sľub dodrží, ato dokonca tak dôsledne, že vtexte sú zreteľné švy, oddeľujúce jednotlivé žánrové ponášky. Autor podľa tohto kľúča rozohrá príbeh do všetkých možných strán, nijaký aspekt však nerozvinie do väčšej hĺbky, ani ich logicky neprepojí – či už ide ovzťahovú linku, svet budúcnosti medzi dystopiou, utópiou apost-apokalypsou aich každodennosť, otázku spisovateľstva aživota kultúrnej elity, príbeh spisovateľa-vraha ajeho obetí, dobrodružné acestovateľské reminiscencie zmladosti hlavnej postavy, jej sexuálne eskapády, problematiku morálky aetiky robotov, technokratické odbočky. Ostávajú skôr vrovine modalít podľa stereotypných žánrových predstáv. Novela sa pohybuje konzistentne jedine vrámcoch dystopie – doslova rámcoch, lebo pre príbeh je ako prostredie aspoločenské nastavenie relevantná len na začiatku av závere. Jediná hmatateľná umelecká hodnota knihy spočíva vnaznačenej nejednoznačnosti: utópia adystopia sú relatívne pojmy, ktorých použitie záleží na perspektíve. Ak je servírovanie mnohonásobne predžutého oslava klasikov, môžeme začať krájať tortu.
Šimšíkov dystopický svet múrom obohnanej Bratislavy, jedným zpätnástich miest na svete, stojí na bližšie nešpecifikovanej klimatickej katastrofe anásledným úpadkom spoločnosti, ktorých pozadie autor len stroho vysvetlí vúvode, zneznámeho dôvodu vpoznámkach pod čiarou. Vtexte je neustále prítomný rozpor, nejednoznačnosť sveta pred aza múrom – autor nastoľuje otázky, ktorý znich je autentický. Otázku autenticity možno rozšíriť na kompozičný plán diela. Šimšíkova manipulácia so žánrami ich vzásade ironizuje ako prostriedok na vyjadrenie vzťahu literárneho diela, jeho existencie a formy kautentickej realite. Problém je vtom, že hoci má kniha stoosemdesiatšesť strán, útlou ju nerobí len jej fyzický, ale aj obsahový rozmer. Korunu vyjadreniu nedôležitosti anedôveryhodnosti príbehu, ktorý rozpráva spisovateľ ako pán textu, nasadzuje posledná veta knihy: „Tak zmizol Vlado vlese, ktovie, čo sním potom bolo.“ (s. 186)
Všetko povedané by nemuselo byť natoľko dôležité, napokon Šimšíkova kniha sa môže, ako sa radostne vraví, vzpierať žánrovému zaradeniu. Čo však robí Veľkú budúcnosť zúfalo nezaujímavou, je neschopnosť povedať čokoľvek závažnejšie ako banálny príbeh, zložený zbezuzdného, nelogického reťazenia epizódok. Ďalšou bizarnosťou knihy je úplné upustenie od niečoho, čo by sme inak mohli relativisticky nazvať plastickým vykresľovaním vnútorného sveta postáv, ich motivácií, pocitov či charakterov. Ato aj napriek tomu, že sa Šimšíkove postavy pohybujú prakticky iba vsúradniciach nepriamej reči – myslí si, cíti, má pocit, tuší, vie: „Vlado nechápe, ako sa tam herec dostal. Cíti sa zúfalo, odovzdane, má pocit, že sa deje príliš veľa vecí naraz, všetko sa naňho valí, rozchody, mŕtvoly.“ (s. 106)Plocho formulované myšlienkové pochody dopĺňa ostatný jazyk knihy – približne od tridsiatej strany len napreduje príbeh, priamočiare prerozprávanie, čo postavy robia, kam idú, čo sa im deje. O spôsobe vedenia príbehu možno povedať, že je na jednej strane expresívny a zachádza až do krajnosti, ale na druhej strane vykalkulovaný a v zásade precízne strojený. Vo svete Šimšíkovho písania je to relevantný príznak – nezaujímať sa osvet aľudí, ale otvorbu (literatúry). Odtiaľ zrejme pramení zaujatie odcudzením, čo je napokon jedna zmála identifikovateľných tém autorovej tvorby ako celku.
Knihy ako Veľká budúcnosť sú pre čitateľa skutočnou záhadou – ak by aj všetka štylizovanosť, schválnosť airónia bola skutočná, cielená avydarená, nevedno, prečo by mala byť aj hodná čítania. Šimšík sa zabavil, požánroval si, vydal knižku, zmiatol kritikov avypiekol snimi, dokonca sliteratúrou ako takou. Azda autor testuje jej hranice tým, že sa knim ani len nepriblíži.
