ղľáԾ
Heather Dune Macadam: 999. Neobyčajné ženy zprvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu
Preklad: Adriena Richterová
Bratislava: Ikar, 2020
Pri príležitosti májového 75. výročia ukončenia druhej svetovej vojny vydalo vydavateľstvo Ikar pozoruhodnú knihu historicko-biografického charakteru snázvom 999: Neobyčajné ženy zprvého židovského transportu zo Slovenska do Osvienčimu.
Americká spisovateľka Heather Dune Macadamová pracuje s novými zisteniami asvedectvami preživších, ktoré ju inšpirovali nielen knapísaniu knihy, ale izrežírovaniu rovnomenného filmového dokumentu. Lenže čo funguje na plátne (viacero postáv s osobnými svedectvami), nemusí rovnako funkčne pôsobiť aj vknihe. Čitateľskému publiku je, samozrejme, kontext koncentračného tábora Osvienčim ajeho tragické organizačné procesy so židovským národom dobre známy. Tieto autentické svedectvá sa však na „literárnom fronte“ väčšinou stretávajú s ošúchanými pokusmi obeletristické či dokumentárne spracovanie.
Macadamovej originálnym prínosom je reflektovanie dosiaľ neznámych osudov žien zvýchodného Slovenska, ktoré boli nútené odísť do táborov azažiť kruté nacistické správanie.
Heather Dune Macadamová, novinárka a aktívna reprezentantka názoru proti popieraniu holokaustu, pozoruhodným spôsobom prepája autentické rozhovory žien sdetailným záznamom historických udalostí, ktoré dotvárajú obraz otragickom dianí. Treba povedať, že pre americkú dokumentaristku bolo mimoriadne dôležité, aby boli vtexte prítomné aj historické fotografie či listiny zkoncentračného tábora.
Hoci mala kniha ambíciu otvoriť ďalšiu komnatu traumatizovanej minulosti aslovenský trh ju očakával vzhľadom na špecifikovaný výskumný rozsah (príbehy dievčat), prospelo by jej funkčnejšie prepojenie historických, biografických aliterárnych častí textu.
Vúvode autorka vysvetľuje, čo ju viedlo knapísaniu historicko-biografického projektu a prezrádza aj výskumné okruhy konceptu. Obdivuhodný zámer uchovania pamiatky na životy židovských žien nasleduje Macadamovej obava zhistorickej adokumentárnej nepresnosti vo výpovediach či zo spôsobu ich prepojenia, ktorú vknihe niekoľkokrát priznáva. Práve koncepčné zaváhanie oslabilo celkový dojem zprečítaného textu a,žiaľ, namnohých miestach zdôrazňuje nedostatky spôsobu spracovania takejto výraznej (spoločensky ihistoricky) témy.
Najprv však treba povedať, že zhľadiska kompozície sa kniha môže intuitívne rozdeliť na tri tematické celky: (1) opis historických údajov z predvojnového obdobia osituácii Židov na Slovensku pred ich deportáciou azároveň príprava nič netušiacich rodín na transport ich dcér do koncentračného tábora, (2) svedectvá jednotlivých dievčat zpobytu vOsvienčime a (3) ich záverečné odchody zukrutného tábora, tzv. pochody smrti. Vtýchto blokoch sa štýl rozprávania mení, zo strohých alogicky radených historických údajov, ktoré vyvolávajú skôr dojem „článku zhistorických štúdií“, ktorými sa čitateľ môže/nemusí chcieť prelúskať, preteká do emocionálne ladeného písania. Žánrová nesúrodosť knihy vyvoláva mätúci dojem, či autorka predkladá skutočné životné príbehy, alebo kreuje vlastný príbeh na základe skúseností žien adostupného archívneho materiálu.
Čitateľovu pozornosť si zaslúži druhá časť knihy, ktorá predstavuje jednotlivé dievčatá aženy vich novej krutej každodennosti. Konkrétnymi skutkami láskavosti, ktorými sa hrdinky chránili pred rezignáciou, sa 999 pripája i ksúboru diel opisujúcich rôzne metódy, ako bojovať oprežitie auchovať si nádej.
Postavy dievčat vystupujú vknihe pod svojím skutočným menom alebo pod menom, ktoré uviedli pri registrácii vtáboroch. Hoci sa ich autorka snažila odlíšiť samostatným číslom, pri väčšom počte postáv sa čitateľ vtejto „vlne informácií“ rýchlo stratí. Miestami sa viaceré spomínania ainterpretácie dievčat nevyhýbajú redundancii. Biografické pasáže síce modelujú emocionálne jednotný obraz spoločne prežívanej udalosti, no vtomto prípade by text efektívnejšie uniesol prácu smenším počtom postáv či určenie hlavnej rozprávačky.
Macadamovej úsilie pretaviť životné udalosti žien zvýchodného Slovenska do atmosférického rozprávania sveľkým množstvom historických údajov (zrejme na dôkaz, že si na rešerši dala záležať) ostalo na povrchu. Osciluje medzi autentickým rozprávaním, zktorého vyniká najmä postava Edity Friedman Grosmanovej, afaktografickým opisom, ešte doloženým početnými citáciami, fotografiami, heslami amapami. Napriek tomu treba oceniť autorkinu iniciatívu vydať svedectvo práve slovenských židovských žien.
