ղľáԾ
Jana Bodnárová: Koža
Bratislava: Aspekt, 2019
Sždz, najnovšou poetickou prózou Jany Bodnárovej, ktorá sa dostala do finálovej desiatky tohtoročnej ceny Anasoft Litera, vstupujeme do priestoru stŕpnutého obrazu ožene. Obrazu, zktorého sa jej energická aemancipovaná protagonistka túži vymaniť. Žije v20. rokoch minulého storočia. Vo svete stojacom pred novým budovaním všetkého – duše, tela, umenia, ženstva, mužstva, manželstva. Potrebuje sa vyhraniť ako maliarka, no najmä ako žena. Jej meno – len iniciálka K. – tak môže zastávať viaceré príbehy a typy žien, rovnako irozličné historické obdobia vnich či hľadania rôznorodej maliarskej formy. „Chcem maľovať nahé dievčatá aženy scelou psychikou isexualitou. (...) Ženy archaické imoderné! ONA nech je JA. Nech som KAŽDÁ žena.“ (s. 41) Aj tá dnešná?
Máme dôvod sledovať objavovanie expresionistickej vizuality (do značnej miery prekonanej) anonymnou ženou? Aký obraz skúseností, priorít avzťahov predostiera K. súčasným ženám? Nedá sa tu hovoriť oprelomovom obraze. Ani ohlučných slovách a farbách. Bodnárová ždz nekričí. Neláme. Naopak. Tvorí, vytvára, spája tie najcitlivejšie hrany ženskosti do obrazu nenápadne nadčasového. Vizuálnosť azrelé experimentovanie – typické pre jej texty – vž slúži ako podporný materiál kakémusi konkrétnejšiemu tematickému vyzneniu. Začiatok minulého storočia či 21. storočie – pretočilo sa vžene niečo o360°? Mohla byť kedysi menej svoja?
Paralela so životom expresionistickej maliarky Pauly Modesohn-Becker je jasná apriznaná samotnou K. Svoju bezmedznú (niekedy až posadnutú) inšpiráciu Paulou vôbec nepopiera. Ztohto jej citeľného obdivu sa vynára i rovnica, že osobnosti umenia sú zdrojom inšpirácie – nielen tvorivej, ale iľudskej. „V zahraničných časopisoch si K. našla túto nemeckú maliarku ako druh kompasu.“ (s. 9) / „Dlho bude odolávať, kým sa rozhodne otehotnieť. Celkom ako Paula.“ (s. 21)
Vymanenie sa spod dominantnosti mužského (a ivšeobecného) názoru na ženskosť, spod vplyvu obrazu oženách vtlačeného do ich krehkých tvarovateľných vnútorností, tu nie je nijakým nanúteným programom. Práve naopak. Celkom prirodzene vrie pod kožou K.
Ani rola matky arola umelkyne sa vž nedefinuje ako jednoznačný kontrast. VK. len do istého času tieto roly nie sú kompatibilné. Jej vnímanie ostáva silno a hrdo ženské a umelecké ipri dotyku spomienky na tehotné brucho vlastnej mamy. „Najradšej by priložila mame na brucho papier aobkresľovala ceruzkou tú guľu iprevaľujúce sa vypukliny.“ (s. 75)
Text je poskladaný z útržkov odžitých obrazov K. Vytvárajú chronologicky (s istými retrospektívnymi ťahmi) celistvý, plný apulzujúci ženský výraz na začiatku jeho oslobodzovania od spoločenskej konvencie. Jednotlivé momenty komponujú veľmi silný individuálny dotyk stelesným aduševným prebúdzaním dievčaťa. Dotyk shranicou kože tých, ktoré K. maľuje (matky sdeťmi), v nej čoraz zreteľnejšie prehlbuje odhodlanie spoznávať vlastnú podstatu väzby ženy adieťaťa. Spoznávať ju však chce.
Dotyk so svojou bezhraničnou dušou ju ubezpečuje, že môže cítiť, hľadať, prehodnocovať samu seba. Vo vzťahoch imimo nich. To, že vliezame protagonistke pod kožu, Bodnárová umocňuje odhalením zápiskov K. Niektoré sú neviditeľné („Noc si pichá ópium. Zapísala si vmysli K.“ (s. 12)), niektoré reálne zapísané. Ikeď ich píše svedomím, že by raz mohli byť publikované ačítané (aj ktomu ju naviedla Paula, ktorá si taktiež zaznamenávala svoje myšlienky), teda by sa dala predpokladať vysoká miera štylizovanosti, jej postrehy sú autentickým materiálom intímneho prežívania – umeleckého imanželského.
K. si na poli výtvarného umenia vyberá formálny minimalizmus. „Chcem redukovať formu do krajnej jednoduchosti“ (s. 68). Je však kritizovaná, že „jednoduchá forma (...) je nedostatok talentu“ (s. 68). Jej silnou vnútornou obhajobou sa opäť stáva objavovaná ženskosť, stavajúca sa vo svete umenia na pevné nohy. „Ani netušia, že toto je príznačné pre novú ženu umelkyňu vnovom čase.“ (s. 68)
Analogicky kformálnym víziám protagonistky pristupuje aj autorka ačlení text na neočíslované kapitoly, nerozlišuje priamu reč úvodzovkami či kurzívou, nezahusťuje jednotlivé momenty množstvom konkrétností, ani redundantným obsahom. Poetika Jany Bodnárovej tak dostatočne vizualizuje komornú drámu, vktorej sa prechádzame ako po galérii. Máme možnosť sledovať vývoj umelkyne od dievčaťa k žene ajej prostriedkov vyjadrenia avyslovenia. Napokon, to je cieľ samotnej K. Chce zachytiť „vážne deti, ktoré majú pod kožou tajomstvo.“ (s. 69)
K. zažíva imanželský rozmer svojho bytia. Jej manžel je tiež maliar, ktorého zaujímajú najmä prírodné motívy, ale je otvorený ijej umeniu. Snaží sa premostiť ich svety aj vobdobí, keď K. stráca, pretože odchádza do Berlína – „divého žraloka.“ (s. 86) Aj vtedy, keď sa jeho manželská úloha redukuje na posielanie financií. Jeho vnímanie ženy sa do veľkej miery podrobuje konvenciám povojnovej doby. „Kto je vlastne táto žena, ktorú nevie pokoriť?“ (s. 58). Apráve tomu zaužívanému pokoreniu sa K. vyhýba. Hoci nakoniec zakúsi chuť materstva, necíti sa pokorená ani neúspešná. Pozerá sa na svoju dcérku ako na silu, ktorá vyplavila jej vnútornosti, ako na svoj obraz/odraz. „Toto dieťa je moje vnútro naruby.“ (s. 151) Tu však prichádza knajbolestnejšej paralele sosudom Pauly, ktorá porodila dcérku astihla jej povedať iba jedno slovo: „Škoda.“ (s. 156) Predznamenanie tragického konca protagonistky K. neuberá textu zcitovej dramatičnosti.
Významnou súčasťou ž sú sprievodné fotografie Pavlíny Fichty Čiernej, ktorá tvorí voblasti mediálneho umenia afilmu. Jej markantným vizuálnym prínosom je vznik autonómneho pohľadu (v rámci knihy) na ženu – na jej hranice aprieniky. Tak by sa mohol tento fotografický materiál pokojne nazývať. Hranice aprieniky. Na väčšine sivých fotografií je zobrazená žena vprázdnom priestore, nikdy jej však nevidíme tvár, nedíva sa do objektívu. Jej kŕčovito zaťaté ruky evokujú napätie, resp. pocit, že sa niečo nedeje tak, ako by sa mohlo. K. dokonca opisuje tetino buchnutie päsťou do stola ako niečo unikátne aveľavravné. „Vôbec sa neostýchala búchať pästičkou do stola vsalóne (...) adôrazne sa zastávať volebného práva žien.“ (s. 44)
Perspektíva Pavlíny Fichty Čiernej je kontrastne kobdobiu, vktorom sa odohráva príbeh K., zo súčasnosti. Ikeď fotografie nepredstavujú ilustrácie ku konkrétnej textovej výpovedi a hľadajú vlastnú verziu ženskej túžby po prieniku so sebou samou vdanej spoločnosti, znepokojivé spoluvyznenia stextom predsa len odhalíme. Napríklad analógia medzi fotografiou ženy, ktorá je čelom pritlačená k okrúhlemu stolu, akoby sa pokúšala v ňom začuť srdce,a textom opisujúcimK. v jej novej úlohe matky.
Bodnárová bravúrne rozhýbala statické plátna vystavujúce holú kožu – čisté videnie aprežívanie jednej ženy, ale i statické stereotypy oženách, ktoré, bohužiaľ, nestrácajú aktuálnosť.
Foto:Daniel Hladík
Jana Bodnárová: Koža
Bratislava: Aspekt, 2019
