��������

Jozef Mikloško, československý a slovenský politik, veľvyslanec v Ríme, matematik, v súkromí otec, starý otec a prastarý otec, ponúka čitateľom svoj už ôsmy titul Ľudia a doba – z môjho života. Autor teda nie je žiadnym literárnym nováčikom, orientuje sa predovšetkým na literatúru faktu. Faktograficko-biografický charakter má aj jeho nová kniha, ktorá je zavŕšením desaťročného úsilia. Narozdiel od siedmich predchádzajúcich prozaických diel, venujúcich sa vždy jednej životnej etape, Ľudia a doba – z môjho života sa ohliada za celoživotnou púťou autora. Ide predovšetkým o bilančný text, ktorý je tematicky rozdelený do piatich častí, ktoré samotný autor prirovnáva k Striebornej ruži, odkazujúc na knihu Konštantína Paustovského Zlatá ruža.
��
Základným stavebným článkom knihy sa stáva spomínanie. Návraty do detstva, dospelosti a staroby, rozprávanie o udalostiach z ciest po svete, pripomenutia blízkych osobností, výber z rozhovorov a úvahy o aktuálnych témach plnia stránky knihy. V krátkych reminiscenciách sa autor vracia k miestam a mestám, historkám a zážitkom svojho detstva a mladosti, k zlomovým momentom, ktoré ho formovali, zaznamenáva okamihy prostredníctvom impresií, dojmov a pocitov, pričom spomienky sa prelínajú s prítomným časom písania. Z každého rozprávania či spomínania je cítiť aktívny prístup, lásku a rešpekt k životu. V duchu „povedz mi, kto sú tvoji priatelia a ja ti poviem, kto si“ predstavuje viaceré pre autora dôležité osoby z rodinného prostredia, ale aj umeleckej a duchovnej sféry. Prihovára sa im, vzdáva hold a úctu v podobe spomienky, rozprávania a úvahy. Sám seba predstavuje aj výberom rozhovorov, v ktorých sa dostáva do pozície spovedaného, nevyhýba sa ani odpovediam na bolestivé a rozporuplné témy. Vykresľuje seba ako duchovne a hodnotovo orientovaného, športovo založeného, mimoriadne pracovitého, cieľavedomého, ambiciózneho a činorodého človeka, vážiaceho si život ako najvzácnejší dar. Z každého rozprávania či spomienky je cítiť aktívny prístup, lásku a rešpekt vo vzťahu k životu. Presvedčivo, ale bez diktátu, predostiera svoje hlboké kresťanstvo, ktoré je neustále v rozprávaní prítomné. Aj keď sa snaží takmer v celej knihe vyhýbať politickým témam, v závere predsa neodolá a hodnotí svoje štvorročné poslanecké pôsobenie v rokoch 2012 až 2016. Do centra knihy sú zasadené čiernobiele fotografie, ktoré reflektujú autorov rodinný, spoločenský a pracovný život, dotvárajúc kolorit knihy.
��
Ľudia a doba – z môjho života je názov, ktorý pomerne presne obopína spracovanú látku. V centre pozornosti stojí samotný autor, čo je pre bilančné knihy typické, miestami je ho však priveľa, akoby prečnieval nad vypovedaným. Z pohľadu tematiky kniha vyznieva komplexne, oveľa ťažšie sa v nej orientuje zo žánrového hľadiska. Mikloško ponúka nejednoliatu zmes spomienkového rozprávania, úvah, zápiskov, citátov, rozhovorov, básní, výpiskov. Miestami uvádza veľké množstvo dobových údajov, mien, dátumov, skratiek, a to bez hlbšieho prieniku, čo nezainteresovanému čitateľovi môže sťažovať orientáciu v texte. Zo žánrovej nesúrodosti vyplýva aj časté opakovanie informácií, ktoré už boli na inom mieste uvedené. Rovnako mnohé kapitoly, najmä v závere knihy, vyznievajú nadbytočne. Z tohto nazerania na text by koncepčnejšia línia samotnému spomínaniu len prospela.
��
Autor v úvode knihy píše: „Každý človek prežíva jedinečný život. Ak jeho skúsenosti nemajú zapadnúť prachom, treba ich zapísať.“ Aj keď celkové vyznenie knihy pôsobí roztržito, aktívny život, hodnoty a postoje Jozefa Mikloška rozhodne stoja za hmatateľné zaznamenanie a uchovanie.
��
Jana Kičura Sokolová