��������

Ján Čomaj: Návraty Arpáda Račka

Bratislava, Perfekt 2007

  Už v úvode Ján Čomaj predznamenáva, že ak medzi ľuďmi jestvujú dotyčnice ����priesečníky, zbližujúce veci, vtedy si možno trúfnuť aj na niečo viac, ako len na memoáre, človek sa odváži rozpovedať životný príbeh toho druhého jeho ústami. V prípade sochára Arpáda Račka, jedného z našich najvýraznejších sochárskych tvorcov dneška, k spoločnej veci patrila rozpomienka na chýrneho reportéra Gavrila Gryzlova.

  K tejto osobnosti, ale nielen k nej, sa v prvej kapitole Cestou z Jasla vo svojich spomienkach vracia Arpád Račko v monologickom rozprávaní Jána Čomaja. Zároveň uvažuje, prečo je umelec ako on vo svete vážený ����doma niekedy div nie zatracovaný za to, že je realistom. Potom, už bližšie k domovu, mu zavonia zabíjačka: rozpráva o tom, ako sa s originálnym rodovým receptom na čabiansku klobásu presadil na veľkej súťaži v Maďarsku o najchutnejšiu čabajku, o tom, ako doma ukradneme aj pamätníky na ľudí, ktorí za našu slobodu položili život... Kapitola Na začiatku a ešte pred ním je zo všetkých kapitol azda najmenej zatrpknutá, z bolestí tu na povrch preráža iba úporná snaha o pomaďarčenie mladučkého Arpáda Račka. Obdobie mladosti ����štúdií bolo však poznačené predovšetkým dychtivosťou po živote, po kráse. Kapitoly �����ľ�� ����Aj sochy majú svoje osudy vypovedajú o radostiach i strastiach tvorivej sochárskej práce, o závisti, intrigách, politických manipuláciách, o dobroprajnosti, o úcte k tvorivosti ����tvrdej drine, o zrode myšlienok. Trinásta komnata je zase kapitolou, ktorú si Arpád Račko chráni pred svetom, pred médiami. Je o láskach ����sklamaniach, o súkromí, ktoré dokáže podržať i sklamať, ale aj tvorivo popchnúť ďalej. Treba priznať, že ako inde je úzkostlivým strážcom každého slova, ktoré by mohlo ublížiť, tu je dokonca až skúpy na slovo. Pritom naozaj nejde o vyhrabávanie intímnych pikošiek, skôr o priblíženie umelcovho zrenia v interaktivite so svojimi najbližšími. O čosi bližšie nás okľukou v tomto smere informuje kapitola Cesty za poznaním (aj v znamení Rýb). Arpád Račko rád cestoval, podľa vlastnej spracovanej výpovede predovšetkým za spoznávaním umeleckých skvostov ����za rybami na rybačku. Rybolov sa mu stal príjemnou vášňou i relaxáciou zároveň. Kapitolky Moje portréty ����Pokus o malý autoportrét dopĺňajú mozaiku umelcových zdrojov ����smerovaní, škoda však, že dokumentovanie nezbednosti, neposednosti ����odvahy ostalo len na pleciach neveľa príbehov. Laického čitateľa skôr bude presviedčať Račkova strohosť ����svedomitosť, introvertnosť až plachosť. Pravda, sila ����priebojnosť sú tiež imanentne prítomné, pretavili sa aj do jeho prác z kameňa ����predovšetkým z kovov ����zliatin.

  Cenným pomocníkom sú v závere knihy prehľadne členené základné biografické údaje. Bohato ilustrované dielo fotografiami či už zo súkromia ����najmä z tvorby perfektne dopĺňa textovú časť knihy. Navyše mnohé diela už vôbec nejestvujú: buď boli odcudzené, vandalsky zničené, alebo ich zarástli nekontrolovateľne vysádzané dreviny ����kroviny. V tomto zmysle je život excelentného umelca, popredného ako Arpád Račko, naozaj popri občasnej súčasnej tvorivej robote obrovskou spomienkou. Sochy zo zliatin sú materiálovo i odlievaním čoraz drahšie, málokto si ich už objednáva, lacnosť ����nehodnoty vládnu dnešnému svetu. Našťastie sú ľudia, ako s východným Slovenskom úzko spätý Arpád Račko, ktorí vedia o hodnotách sveta ����umenia v ňom oveľa viac, ako obyčajní smrteľníci.

Ľuboš Svetoň