ղľáԾ
Rozmazané básne
Stanislava Repar: Nahá vtŕní, Levoča, Modrý Peter 2006
„...trápia nás nejasné, rozmazané veci. / Rozmazaná identita. Rozmazané vzťahy. (...) rozmazaná komunikácia; / toto je to ustavičné ,skákanie nad priepasťou‘, / ,vstupovanie do čiary‘, drahá sestra?“ Aj niekde tu sa v „rozmazaných“ veršoch Stanislavy Repar nachádza onen povestný neuralgický bod, to citlivé miesto, ktoré núti vziať do ruky papier avyjadriť sa básňou. „Rozmazanou“ básňou.
Keď však spomínam slovo rozmazané, ide aj oakési „pohrávanie sa / vštruktúrach“. Oakúsi „dunivejšiu ozvenu, ktorú by bolo treba zasadiť do poľa.“ A to pole, to je aj priestor, aj hocijaké miesto, kde sa stretávame vjazyku, kde sa stretáva čitateľ sautorom.
Tak vprvej časti knihy nachádzame rozmazanosť ako problém dnešného človeka. Hľadanie sa ahľadanie toho, kým môžem byť. Heidegerovské dasein ako možnosť, ale rovnako aj hranica („tanec na zrkadle“). Hľadanie autentickosti bytia ahlavne prežívania tohto bytia. Rozmazanosť ako balans nad minulosťou, nad vyrovnávaním sa sňou. Ako opozícia protikladov, boj, zktorého sa nemožno dostať víťazne, pretože by to znamenalo príliš ostrú hranicu – atá vpoézii Stanislavy Repar nemá čo hľadať. Sama sa preto pýta: aký je rozdiel medzi Zabíjaním milencov aZabíjaním mileniek? Aký je rozdiel medzi DZý aԴDZý telom, jazykom, časom? Až sa dostávame k rozmazanosti ako 屹dzí a徱dzó, ale nielen vzmysle čierne abiele, áno anie, ale aj ako hľadania akýchsi medzistupňov, príp. univerzálnosti („Kríž je našou jedinou vlasťou, / napísala Simone otcovi; // ak áno, mohol by nás priviesť kústiu bez toho, / aby sme opustili svoj prameň, povzbudiť / univerzálnu dimenziu miesta ačasu našich / usmrcujúcich životov.“)
Hlavnou osou knihy je pomerne rozsiahla básnická skladba Razpokalipsa, ktorá nielen formálne, ale aj po obsahovej stránke tvorí akýsi zenit zbierky. Zážitková limitovanosť jej súkromia, ktorá je známa zjej predchádzajúcich knižiek, sa tu prehlbuje aposúva „smerom kpostomodernistickej analýze výpovedných kompetencií jazyka“ (J. Šrank). „Trhlina vtrhline – to by mohla byť príležitosť / povedať viac, zamlčať / všetko,“ atak pomedzi trhliny (textu, príbehu...) k nám prenikajú malé útržky jedného autorského sveta, príp. svetov („Ako sa vrátiť khraniciam tiel, na ktorých stoja / rôzne svety...?“).
Posledná – tretia časť knihy prináša básne, ktoré čitateľsky „najviac riskujú“. Rozmazanosť vintencii krajnej postmodernej dekompozície jazyka abásne vôbec.
Takto by sa dalo vopise knihy pokračovať aj ďalej aísť čoraz hlbšie. Lenže básne Stanislavy Repar sú rozmazané aj inak – vzmysle akejsi neurčitosti, nejasnosti zámeru. Táto postmoderná hra na intelektuálstvo jednoducho Repar nesedí. Poetika jej predchádzajúcich kníh je omnoho silnejšia. Básne vyznievajú učene, ale stratila sa vnich akási vnútorná žiara, náboj. Poézia to však stále je...
Radoslav Tomáš
