Na pozadí dejín
Ladislav Šimon: Divadlo jedného herca, Prešov, vlastným nákladom 1998
沤ivotné jubileá pod木a okolností podnecujú k tak neplodným úvahám o neudr啪ate木nom plynutí 膷asu ako k zna膷ne prínosnejšiemu bilancovaniu a inventúre. 膶erstvý šes钮desiatnik Ladislav Šimon, napriek mnohorakým aktivitám najznámejší vari predsa len ako germanista, zhrnul do výberu zo svojich doterajších piatich zbierok (z nich jedna práve vyšla, 膹alšia sa rodí) básne, ku ktorým má „ešte vz钮ah“. Deklarovaná subjektívnos钮 neopráv艌uje teda na dodato膷né vylepšovanie kni啪ky, navrhova钮 , aby sa 膷ísla 膷lenili motivicky 膷i tematicky, aby sa tak napríklad záznamy z ciest ocitli v jednom oddiele.
Lyrika zvádza, vieme, k stoto啪艌ovaniu autorského subjektu s lyrickým, k dešifrovaniu stôp autobiografie vo verši. Šimonova poézia k tomu podnecuje skôr ojedinele. Viac ako o 木úbostných trápeniach hoci aj dávnejšieho dáta (Sen, Sen II), dozvieme sa o kríze, ktorá striehne na 膷loveka v strednom veku („neskoro pre 啪ivot a prizav膷asu pre smr钮“, Ú膷ty). A tak je potom frekventovanejšie manifesta膷né „my“ ako sebaobna啪ujúce „ja“, navyše kamuflované ob膷as apostrofujúcim „ty“ (Príhovor).
Iba zdanlivo nezú膷astnený pozorova钮 vyjadruje svoj vz钮ah k realite nepriamo, selekciou podnetov, ktoré z nej prijíma, prípadne epicky rozvinie (Naše mesto), zastavením v 膷ase a svete, ktorý „sa skladá z okamihov“ (Prešovské variácie 2). Existenciálny rozmer, ktorý v týchto momentkách tuši钮 za bezprostredným vnemom, je pod木a vzoru uctievaného Brechta obsiahnutý v pointe s charakterom gnómy (Bitka národov pri Lipsku), ironicky sa relativizuje (sníma, XXX, s. 31), alebo metaforicky sa prehodnotí (Futbalový sonet).
Priebe啪nou konfrontáciou s cudzími kultúrami, osobitne s nemeckou – sprievodný znak básnikovej ob膷ianskej profesie – sa p opri nevyhnutnej exotizácii (Asakusa) reflektuje najmä 木udská situácia z geografického, prípadne 膷asového odstupu, spomienka na Kyjev dva roky pred 膶ernoby木om. Nechýba ani opa膷ný pól, vedomie spätosti s predchádzajúcimi pokoleniami, a to u啪 od 膷ias debutu (Ako odchádzajú predkovia), chvalabohu, isto zásluhou básnikovho školenia, 膹aleko od tradi膷ného slovenského pri木nutia k rodnej hrude.
Rovná stovka Šimonových básní podáva zárove艌 – celkom nejubilejne a akoby mimochodom – svedectvo o tom, ako sa vo vzájomnej podmienenosti premietajú dejiny do individuálneho osudu.
慕udovít Petraško
In Kni啪ná revue 16-17/1998
