ղľáԾ
Rudolf Chmel: Moje slovenské pochybnosti
Bratislava, Kalligram 2004
Rudolfa Chmela vždy priťahovali naši „národní hriešnici“, teda tie osobnosti, najmä 19. storoča, ktoré dokázali oslovenskom človeku anašich dejinách uvažovať netradične, problémovo azároveň vširších nadnárodných, európskych súvislostiach (ako napríklad Jonáš Záborský, Ján Lajčak č Albert Škarvan) – apráve preto sa často stávali terčom kritiky a podozrievania znenárodného cítenia. Pochybnosť, skôr problematizujúci ako harmonizujúci pohľad na naše postavenie vstredoeurópskom priestore, na „región, kde možno viac ako inde fungujú myšlienkové stereotypy", charakterizuje aj jeho esejistickú apublicistickú tvorbu z obdobia po roku 1989obsiahnutú v knižnom výbere z vydavateľstva Kalligram (Edícia Domino).
Moje slovenské pochybnosti zahŕňajú aj niektoré texty zknihy
Moja maďarská otázka (1996) amyšlienkovo aobsahovo sú úzko prepojené spodnetnou antológiou Slovenská otázka v 20. storočí (1997), do ktorej autor zahrnul texty slovenských politikov, historikov aliterátov, ktorí sa snažili zrôznych uhlov pohľadu reflektovať, aktívni politici aj riešiť štátoprávne postavenie Slovenska vspoločnom štáte sČechmi na princípe „rovný srovným“. Práve úvodná štúdia ktejto antológii spolu sesejami Slovenská jar alebo Osizyfovskej modernizácii Slovenska a Slovensko ako vlasť tvoria ťažisko Chmelových „slovenských pochybností“, tém jeho uvažovania o „našej slovenskej otázke“ nielen po 1. januári 1993, ale prinajmenej od štúrovského pohybu vroku 1848, od prvej slovenskej jari, ktorá prvýkrát nastolila otázky otom, akí sme, najmä však odkiaľ ideme akam smerujeme, ač v nich ešte stále neplatí výrok baťka Škultétyho: „Náš život ešte nie je západným svetom apravdepodobne ním ani nikdy nebude,“ aj č sme sa už dokázali vyrovnať splebejizáciou a mýtizáciou pohľadu na naše dejiny, tak ako ich sformuloval iný „baťko“ – V. Mináč vknihách Tu žije národ anajmä Dúchanie do pahrieb. „Zdôrazňovanie slovenskej inakosti, osobitosti, zvláštnosti,“ píše autor vštúdii Intelektuál na prelome storoča (na Slovensku), „sa nie náhodou stalo po januári 1993 súčasťou štátnej doktríny.“ áٴ „cyklicky opakovaná antieurópska rétorika“, tendencia znova začať dokumentovať našu inakosť, nám ešte aj po vzniku samostatného štátu bránila rozmýšľať onašom mieste vEurópe – hoci na druhej strane sme práve vtedy začali zdôrazňovať, že práve unás je jej geografický stred. „Európanstvo č stredoeurópanstvo iba málokedy bolo pre nás identifikačným sebavyjadrujúcim elementom,“ konštatuje Chmel atento fakt pripisuje trvalej polarizácii nášho národného života, cyklickému rozčesnutiu Slovákov, ktoré sa začalo národným obrodením adodnes je vňom živý „fenomén slovenských odpadlíkov“ – medzi ktorých, najmä v 90. rokoch, anajmä vsúvislosti sjeho aktivitami vslovensko-maďarských vzťahoch, často rôzne „národne orientované“ skupiny slovenských intelektuálov zahŕňali aj Chmela. Chmel si je vedomý, že slúžiť neznamená posluhovať, že „povinnosťou intelektuála, vzdelanca, je nielen kultivovať, ale aj problematizovať vedomie spoločnosti“ – ako zdôrazňuje veseji Sizyfovský údel intelektuála na Slovensku.
Veľa sizyfovskej práce vynakladá aj Chmel vo svojom, už vyše troch desaťročí (prinajmenej od vydania antológie Literárne vzťahy slovensko-maďarské, zroku 1973) trvajúcom úsilí o „potrebe vzájomnej vnímavosti“ medzi Slovákmi aMaďarmi. Jeho texty vdruhej časti knihy dokazujú, že „je najvyšší čas podrobiť naše vzájomné vzťahy triezvej, racionálnej, vecnej analýze“, že je nevyhnutné „vykročenie Slovákov aMaďarov zminulosti do budúcnosti“. Už názvy esejí – Od etnokracie kdemokracii aj vslovensko-maďarských vzťahoch, Slovensko po ratifikácii alebo Onemožnosti slovensko-maďarského zmierenia, Od Trianonu (cez Zákon oMaďaroch žijúcich vsusedných štátoch) do Európskej únie č Spredsudkami proti predsudkom alebo Otrvácnosti stereotypov výrečne hovoria, že historický „balvan neporozumenia“ budeme spolu sMaďarmi (hoci my zrejme jeho väčšiu časť) valiť našimi dejinami ešte aj po našom spoločnom vstupe do EÚ.
Rozhovor sautorom z roku 1999 nazvaný Od spontánnej multikultúrnosti kmyšlienke Visegrádu predstavuje Rudolfa Chmela ako človeka, ktorému je multikultúrnosť vlastná (matka mala srbské amaďarské korene, ďalší predkovia mali český pôvod) aliterárneho vedca, ktorý práve v70. a80. rokoch, keď sa znova mlčalo na tému národnej identity, pripravil na vydanie diela mnohých autorov, výrazne ovplyvňujúcich formovanie slovenského kritického myslenia asprístupnil tak texty dokumentujúce proces konštituovania slovenského národa.
Knižné vydanie Chmelových esejí vnímam ako stále aktuálne azároveň nadčasové reflexie onašej národnej minulosti, opredsudkoch atraumách, ktoré nás budú ešte zrejme dlho sprevádzať na našej ceste dejinami.
Anton Baláž
