��������

Katarína Habovštiaková

Môj život s Antonom Habovštiakom

Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2009

Rozprávať o živote nie je jednoduché, o živote blízkeho človeka o to ťažšie. Chce to veľa (autorovej) odvahy a (čitateľovho) pochopenia, ale aj posolstvo myšlienky. Nech sú totiž spomienky akokoľvek úprimné, len myšlienka ich premení na príbeh, ktorý osloví. Knižka Kataríny Habovštiakovej je nielen spomínaním na spoločný manželský život, ale najmä vyznaním úcty a pokory, ktorá ju životom sprevádzala. Epicentrom rozprávania je prirodzene osobnosť Antona Habovštiaka. Autorka ho približuje ako manžela, vedca a spisovateľa, no „jeho“ život prirodzene preniká aj do „jej“ sveta, teda dôležité sú najmä spoločné spomienky, ukrývajúce v jednej pamäti dva životy. Manželský vzťah je základným motívom textu, jeho rámcom je viera. Viera úprimná, hlboko prežívaná. Živý a žitý odkaz kresťanských hodnôt je hlavnou témou jej spomienok, je svetlom, nádejou, únikom aj východiskom v ťažkých časoch osobných aj nadosobných kríz a trápení. Bezhraničná odovzdanosť viere, ktorú autorka prezentuje, je obdivuhodná a celkom iste úprimná, na druhej strane však miestami príbehu škodí, akoby jej bolo na jeden (aj dva životy) trochu priveľa. Výsledkom je pocit, že autorka neskúseného čitateľa (s dobrým úmyslom) vychováva, dáva mu „návod“ na cnostný a čistý život, čo však spomienkam nie celkom prináleží a posúva jej dielko do žánru didaktizujúcej náboženskej literatúry. Tam, kde necháva svoj text bez vedľajšieho zámeru voľne plynúť a „iba“ rozpráva, pôsobí motív viery ako mimoriadne silné memento absurdity doby a ľudských osudov v nej.

Písať spomienky ako „skromné vyznanie života“ si však vyžaduje istú rozprávačskú zručnosť, na ktorú (napriek dobrým úmyslom) autorka nechcene dopláca. Úcta a pokora k manželovmu životu ju nabáda k opatrnosti a obozretnosti pred vlastnou pamäťou, akoby sa bála ponoriť hlbšie do „jej“ aj do „ich“ vnútra, z obavy, že prezradí priveľa, dôležité skôr nepriamo naznačí, než priamo pomenúva. Odzbrojujúca úprimnosť a zreteľnosť jej rozprávania však tento nedostatok vyvažuje. Spomienky patria tomu, kto ich prežíva, a tak trošku aj tomu, kto ich číta. Alebo je ešte niekto ďalší?

Lenka Szentésiová