ղľáԾ
Vysoká zver
Dana Podracká: Vysoká zver
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2001
Nejedného človeka zviedla cesta poznania kprekvapivej skúsenosti: najtajomnejšie veci nám defilujú priamo pred očami anajtajomnejšie miesto je to, na ktorom práve stojíme. Táto skúsenosť je múdrou odpoveďou na túžobné hľadačstvo ukryté vkaždom znás: na hľadanie, ktoré nás núti pátrať po ý veciach, než sú len tie naokolo, atakisto pátrať po inom mieste, než to naše. Múdra odpoveď je zaiste bližšie ksprávnosti ako hocijaká hlúposť – vdôsledkoch sa jej pravda dokazuje mierou, akou nás oslobodí od ďalších otázok, teda ukončením hľadačstva, naplnením túžby, vysvetlením všetkého. Zdanlivo môže predchádzajúca úvaha evokovať akúsi prvotnú rekapituláciu dojmov inšpirovaných čítaním básní Dany Podrackej, ale nedovolil by som si tento luxus osobných impresií, keby som nechcel poukázať na charakteristickú črtu umeleckej metódy uplatnenej vzbierke Vysoká zver.
Cieľ spomínanej umeleckej metódy možno bližšie označiť, vsúhrne snázvom, ako vysoký. Rozhodne presahujúci konštrukčné prvky, ktoré predurčujú jeho dosiahnutie; sú to: skutočnosť ajej odraz vosobnom prežívaní. Navyše táto metóda na seba upozorňuje tak výrazne astakou šikovnou prezieravosťou, že práve ona, podľa môjho názoru, najviac prezradí opoézii, ktorú produkuje.
Spôsob konečného výrazu pramení vskutočnosti – chápanie Podrackej nám ju posúva akoby vo vopred nespracovanej, „tvrdej“, neohybnej, ale zato vživšej podobe. Skutočnosť je všedná aprostá. Je. Tendencia nebrať jej zprirodzenosti bytia sa potvrdzuje preferovaním epických začiatkov básní. Epika sa všeobecne považuje za objektívnejšiu – bližšie primknutú ku skutočnosti ako lyrika – preto minimum básnickej štylizácie prozaizuje úvody či už navodením atmosféry príbehu alebo opisom situácie. Takýto „široký vstup“ čitateľa ľahšie vláka do priestoru básne – poď, započúvaj sa do rozprávania! – ale naozajstné významové dianie nastáva až vo chvíli, keď kčerstvej skutočnosti kladie lyrická hrdinka svoje vnútro ako pijak kčerstvému atramentu, na ktorom sa ako na zázračnom plátne zjavuje, kľuje na svet nový svet: ten stajomnený. Dianie vlastne spočíva vpohybe od skutočnosti kjej prežívaniu, čo by nebolo, samozrejme, nič zriedkavé, ale vtomto bode zaznieva číry tón autorskej individuality: „Mať svoj prízrak/ patrí kmystickej povahe“ (s. 21), aindividuality poetiky „jazyka svojho vnútra“ (s. 34). Pretlmočenie mlčiacej prostoty do vnútorného výslnia sprevádza väzba sdokonalou rečou myšlienky. Zonej „petit jeu“ (s. 28), malej hry, sa stáva veľká: zomrviniek skutočnosti Podracká spätne skladá mystický chlieb, ktorým sýti svoje verše. Výsledná estetická váha sa ráta podľa objavnosti metaforického spojenia, ktoré stojí na okamihu originálneho záblesku – na schopnosti nasvietiť veci iskrivo dobre, blízo kdokonalosti, nečakane inak, tak, aby to bolo zdrojom nového poznania (čo je napokon účelom každej umelecky vycibrenej metafory), prieniku („svetlo... prenikajúce pórmi“ (s. 23)) zavŕšeného introspekciou. Inými slovami: banálne stretnutie vtržnici medzi hnijúcim ananásom arajčinami (s. 17) sa premieňa na transcendenciu mŕtvej bytosti do života, atým na vyjadrenie neprekonateľného smútku, alebo priam reklamný príbeh mníšky, ktorá zobchodu nesie „igelitovú tašku smydlom“ (s. 56), sa mení na fatálnu osobnú výpoveď odeficite pravej čistoty, lásky aoddanosti atď.
Dana Podracká ponúka oveľa viac, to je istota budúcich čitateľských zážitkov, aaj istota, že moje čítanie síce komunikuje, no zdruhého konca sa vňom belie množstvo „vynechávok“. Dalo by sa rozhovoriť oúlohe mýtických anáboženských textov apostáv, odynamickom prepracovávaní ktajomstvu oproti Haugovej predostieraniu hotového tajomstva, dalo by sa hovoriť obásňach, ktoré ma nepresvedčili alebo hoci otéme vojny (Vysoké zverstvo) aoproblematickom vyrovnávaní sa sňou vsúčasnej poézii. Dalo by sa, no mňa sa najviac dotkla presnosť metafor, veď posúďte sami napríklad akvizíciu oIzolde sediacej vo vlaku druhej triedy: „tiene prícestných stĺpov/ jej znova aznova stínajú hlavu,/ aby jej ju slnko/ trasúcimi sa rukami nasadzovalo späť“ (s. 7); mne zaimponoval kúzelný ťah, keď sa takpovediac zo strážayovských vecí na stole (naokolo) vyrába svet. Aaby som nezostal dlžníkom úvodu: je to svet vysokej zveri-človeka sjeho vysokým noetickým cieľom: cez bezprostrednú skutočnosť ajej vnútorné projektovanie dôjsť kjeho pochopeniu, kodhaleniu jeho tajomstva. Bez toho, že by sa musel poznávaním rozštvrtiť do analýz. Ktajomstvu sa zvykne kráčať objatím, jednoduchým ľudským (ženským) gestom: prisvojením; atým je vysvetlené všetko – túžba aj jej naplnenie.
Radoslav Matejov
MATEJOV, Radoslav: Vysoká zver (Dana Podracká: Vysoká zver). Môj tip. In: Knižná revue, roč. XII., 20. 3. 2002, č. 6, s. 1.
