ղľáԾ
Miro Bielik
Skutočnosť.Benátsky diptych I.
Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2007
Orománopiscovi Mirovi Bielikovi sme dosiaľ nepočuli. Počuli sme len o Miroslavovi Bielikovi (1949),autorovi dvoch básnických zbierok ajednej knihy oKľačianskej doline, obibliografovi, publicistovi, organizátorovi knihovníckeho života amatičnom činovníkovi. Ide však otoho istého Bielika, ktorý takmer celý dospelý život skromne prelopotil vMartine, anie je ani žilinským brankárom, ani akademickým výskumníkom, ani bratislavským podnikateľom, hoci románový neistý čas aisté miesto by mohli zvádzať aj ktakejto neistote. Miro Bielik je ten, čo svojím zrelým románopiseckým výkonom asuverénnymi textami na rozlohe vyše tristo strán prekvapí nejedného znalca slovenskej prózy avytrie zrak mnohým klasicizujúcim i (post)modernizujúcim slovenským autorom, ktorí už čosi vedia omukách pri hľadaní akurátneho modelu na vyjadrenie entropizujúceho sa človeka ajeho situácie.
Iste nebude ďaleko od pravdy, že Bielik má ambíciu zatriasť slovenskou literárnou realitou románom, prinajmenšom generačným, intelektuálnym a vypovedajúcim prinajmenšom ozvelebovanom izatracovanom 20. storočí, ktoré sa tak rado chválilo racionalitou, alepritom vynieslo umenie na najvyšší možný piedestál, aby ho napokon zdegradovalo na nástroj najneracionálnejších civilizačných megaprocesov. (Veď očomže inom by už mal byť román, ak nie otomto, všakáno?) Prozaického debutanta vjeho ambicióznom sebaprojektovaní nezastavili ani neriešiteľné paradoxy obsiahnuté už vtomto konštatovaní, ba ani výstrahy predchodcov, ktorí už vraj všetko, čo sa dalo spísať, spísali, atakým kapacitám ako napr. R. Sloboda, D. Mitana alebo S. Rakús zostalo len zmierenie stým, že román už jednoducho nie je možný. Darmo sa tento smutný osud spája sabsurdným hermetizmom minulého režimu, keď úchvatná spravodlivosť románu sa dnes neroztvára ako zruže puk ani tam, kde režimizmus neexistoval, ani tam, kde už dosť dávno definitívne exitoval.
Predovšetkým: na celej rozlohe Bielikovho textu počuť potmehúdske pochechtávanie. Potmehúdske pochechtávanie, nie smiech, nie veselosť za každú cenu, nie necudné výzvy k zábave, nie bezradné ironizovanie, nie cynické vysmievanie ľudskej biedy. Toho je vnašej súčasnej próze toľko, že to pôsobí ako masový štýl založený na povinných cvikoch postmoderny. Potmehúdske pochechtávanie počuť, keď si Bielik poctivo,pri všetkej vážnosti ana celej rozlohe problému chce zodpovedať na otázku bytostnú pre román: kto rozpráva román? Prakticky iteoreticky, ale najmä sjemnou bravúrou predvedie možné podoby rozprávača od hlasného po tichého, od vševedúceho po ironizujúceho, dokonca podľa zmyslu rozprávania pomenuje postavy (najmenej štvorjediný Iľja Píš zvaný Eliáš, Sláv, horár iaudítor Faber, dvojníci), ale nad všetkým počuteľné tajuplné potmehúdske pochechtávanie je podľa všetkého hlavným príznakom rukopisu tmeliacim onen nonšalantne tečúci prúd vedomia (joyceovský stream of consciousness), vktorom môže vedľa seba koexistovať skutočné sneskutočným, minulé sprítomným, autorský výmysel sčasom overenými pravdami iných autorov, pravda za zrkadlom ipred ním, skutočnosť virtuálna i faktická. Takže opravdivá intertextualita sdecentným pochechtávaním. Intertextualita (citáty, odkazy, rozprávanie oliteratúre ajej hrdinoch) je vzdelanie, pochechtávanie by mohlo byť novým fenoménom Bielik, ktorý chce dokázať, že román je nielen možný, ale priam sebazáchovne nevyhnutný.
Ďalej: vBielikovom opuse je toľko strategicky vybudovaných tajomstiev, že priam tvoria protiváhu tomu, očom román naozaj je (skutočnosť, na obálke dokonca ). Aspoň vtejto prvej knihe (dúfajme, že druhý diel bude pokračovať vich chechtavom rozkrývaní) nič nie je dokončené, hoci všetko, čo sa dalo povedať, je povedané, ato veľmi presne asnoblesou, hoci sú deje isituácie vyfutrované nevnucujúcim sa napätím s výrazne intelektuálnymi parametrami.
Bielikov zvláštny román je naozaj ogenerácii advadsiatom storočí. Naozaj som ešte nečítal plnokrvnejšiu auveriteľnejšiu výpoveď ogenerácii, ktorá má osebe vedomie, že je nevypovedateľná, aostoročí, ktoré sa preklopilo do nového tisícročia, aani si poriadne neuvedomilo, že zavŕšilo civilizačnú etapu, po ktorej všetko bude inak.
Alexander Halvoník
