��������

Nenásytná túžba po príbehoch 

Jeanne Duprau

Mesto Ember (prvá kniha mesta Ember)

Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2008

Preklad Dagmar Šajtyová

Ember je mesto v podzemí. Jeho obyvatelia jedia repu a zemiaky, pijú cviklový čaj. Najväčšou vzácnosťou je svetlo. Systém elektrického osvetlenia má čoraz častejšie výpadky, atmosféra hustne.

Dvanásťroční Doon a Lina po absolvovaní školy nastúpia do svojich prvých zamestnaní. Doon to Line uľahčí – vymení si s ňou pracovné zaradenie – namiesto doručovateľa odkazov sa stane údržbárom potrubí. Tuší totiž, že dolu, pod mestom sa skrýva kľúč k záhadám a najmä riešenie čoraz horšej potravinovej a energetickej situácie. Mladí ľudia (z nášho hľadiska deti, ale autor v knižke milosrdne nepíše, koľko rokov sa v priemere dožívajú obyvatelia mesta Ember) sa po čase opäť stretnú, spoločne sa pokúšajú o únik z dusného ovzdušia. V tajomnej skrinke nájdu napoly zničené inštrukcie a začína sa tajuplná cesta cez rieku za veľkým svetlom. Mesto Ember je zaujímavo napísaná antiutópia, ktorá ukazuje, kam môže viesť život izolovanej skupinky ľudí. Obyvatelia mesta sú pravdepodobne obeťami pokusu, možno jednej z alternatív na záchranu ohrozenej Zeme. Viac už ale čítajte sami v tejto i nasledujúcich častiach. Jednoducho vyrozprávaný príbeh si vás podmaní pôsobivým zobrazením strachu, úzkosti, nedostatku a klebiet, ktoré sa množia v prítmí na malom priestore. K slovu sa dostáva aj starostova ziskuchtivosť a krátkozraká posadnutosť mocou. Príbeh tematicky pripomína román ���Բ���������Բ��DZ�é od českého folkového speváka, spoluzakladateľa trampského festivalu Porta, autora detektívnych a dobrodružných príbehov Jaroslava Velinského. V podzemí  roku 1918 vytvorí malé Rakúsko-Uhorsko pre vyvolených – a podobne ako v meste Ember, prenikavo (no s omnoho väčšou dávkou grotesknej hyperboly) sleduje degeneráciu spoločenstva. Ani jeden z príbehov dnes už nemusíme vnímať alegoricky, ale priamo ako beletrizované štúdie nevyhnutného zlyhania izolovaných uzavretých spoločenstiev. 

Miloš Ferko