ղľáԾ
Գíč첹 Claudia Piñeiro, pôvodne novinárka, scenáristka adramaturgička,vostatnom čase aj aktivistka za práva žien, vydala vroku 2018 zbierku poviedok, ktorá vpreklade Barbary Sigmundovej vyšla uplynulý rok vo vydavateľstve Artforum pod názvom Kto znás.
Zkrátkeho medailóna na konci knihy sa dozvieme, že spisovateľka publikuje romány skriminálnou zápletkou spresahom do širších spoločenských apolitických otázok. Zbierka poviedok je tak autorkinou prvou knihou, vktorej, hoci využíva kratší žáner, zostáva verná kriminálnej tematike. Ako sa však ukázalo, čo funguje na rozsiahlom formáte, ktorý umožňuje pracovať srôznymi dejovými líniami, komplikovanou kompozíciou apsychologizáciou postáv, nemusí byť rovnako funkčné pri krátkom žánri.
Knihu otvára dedikácia: „Venujem všetkým, ktorí sa vedia vcítiť do kože druhých, hoci aj čudákov.“ Citát anticipuje základnú motivicko-tematickú orientáciu knihy a tou je náhľad do osudov ľudí, ktorých život je znejakého dôvodu nezlučiteľný so životom ich blízkych. Vsúlade snaznačeným autorka zobrazuje predovšetkým vzťahové problémy, partnerské, rodičovské, priateľské apracuje pritom so zvláštnymi kompozičnými postupmi. Čitateľsky je zaujímavé napríklad stretávanie reálneho sabsurdným, rituálnym, ba magickým: „Sledovala babičku, keď to robila sestre, nuž vedela, ako postupovať pri dcére: zapichnúť ihlicu, počkať, potom prídu bolesti brucha, krik akrv anakoniec pozbierať, čo vyšlo, do vedra ahodiť sliepkam.“ (s. 40 – 41)
Postavy vjednotlivých prózach sú vytrhnuté zprúdu každodennosti a hľadajú únik od ťaživej reality, pritom sa však ukáže, že sú rukojemníkmi samých seba. Hoci sa navonok usilujú žiť bežný život: rozvedený otec bez stálej adresy je nútený obsadiť cudzí byt, žena, ktorá sa po smrti manžela dozvie ojeho dvojitom živote, muž, ktorý sa po rokoch vracia do svojho rodného mesta aneúmyselne sa pomstí svojmu despotickému otcovi, či manželský pár, ktorý náhodne odhalí, že vsusednom byte sa odohrávajú hrôzostrašné rituálne obrady. Rôznou súhrou okolností ivlastným pričinením sa tieto postavy dostávajú do často neriešiteľnej životnej situácie. V nej vyplávajú na povrch ťaživé životné udalosti atraumy, ktoré vrcholia vprekvapivých, ba absurdných pointách.
Niektoré zpoviedok sú psychologickou sondou do prežívania ľudí, ktorí sa náhle ocitnú vhraničných životných situáciách. Napríklad vpoviedke Dočasný podnájom autorka zobrazuje ženu, ktorá prišla osvoje dieťa a uvažuje nad bolesťou zo straty syna afyzickou bolesťou spôsobovanou mučením: „A bojí sa. Jakživ sa tak nebála. Ani predtým, ani potom, čo stratila dieťa. Predtým sa nebála, pretože jej to ani nenapadlo, apotom tiež nie, lebo mala pocit, že nič horšie sa jej už nemôže stať. Naozaj sa jej nemôže stať nič horšie? Dá sa fyzická bolesť porovnať sbolesťou zo straty? Môže bolieť jedno viac ako druhé? Bolí telo viac než to, čo nevie ani pomenovať? Duša?“ (s. 149)
Na inom mieste zasa autorka skúma napätie medzi očakávaniami spoločnosti, do ktorých sa postavy nedokážu vtesnať, aich zúfalým pokusom vyriešiť situáciu, ktorý takmer vždy stojí mimo noriem spoločnosti: „ ,Augustín sa nevymyká,‘ povie Luciana. ,Teraz je už celkom ako ostatní.‘ Anapokon vstane srukou votvorenej kabelke zvierajúc revolver, čo kedysi patril jej otcovi, odistený anabitý, sukazovákom na spúšti.“ (s. 53)
Žánrovo nejde odetektívne príbehy zpohľadu našej klasifikácie, ale orozprávania, ktoré by sme mohli zaradiť kamsi na pomedzie hororu a novely noir. Motívy násilia, strachu abolesti totiž vprózach nefungujú ako postupy ozvláštnenia, ale presakujú znich do takej miery, že nevdojak pôsobia skôr ako cieľ poviedok. Zčitateľského hľadiska môže byť preto kniha pútavá predovšetkým pre tých recipientov, ktorí hľadajú potešenie práve vstrachu anapínavom deji aje pre nich prijateľné zostať na úrovni povedzme recepčného čítania, ktoré zabezpečuje dômyselná autorská stratégia apráca svystupňovaním napätia. Avšak práve tieto postupy predurčujú poviedky ku knihám jedného čítania, hoci intenzívneho a sugestívneho vtom zmysle, že čitateľa nútia neodložiť knihu skôr, ako dočíta aj poslednú poviedku. Ťažko si však viem predstaviť, že sa knej čitateľ vráti opätovne pre potešenie ztextu, ktorý je pod týmto nánosom.
Poviedky ma miestami rozosmiali (za vydarený považujem text So zaviazanými rukami) alebo prekvapili zaujímavou pointou (Blahodarný vzduch Buenos Aires), ale celkovo ma autorka nestiahla na svoju stranu. Napriek uvedenému musím vyzdvihnúť mimoriadne kvalitný a precízny preklad bez rušivých momentov.
Claudia Piñeiro: Kto znás
Preklad: Barbara Sigmundová
Bratislava: Artforum, 2021
