��������

Ericin príbeh sa odvíja od raného detstva, keď spracúva prvý kontakt s telesnosťou. Po dotykoch nedobrovoľne zvoleného frajera sa v nej začne prebúdzať pocit hanby. Telo, ktoré sa počas dospievania zásadne mení, nevyhnutne konfrontuje s prítomnosťou života a smrti, s protichodnými pocitmi viny, rozkoše a bolesti. Bolesť je tu sprítomnená hneď v niekoľkých podobách: vo forme šikany staršou sestrou Noemi, prostredníctvom sebapoškodzovania, ktorému sa Erica oddáva, a ani samotný pohlavný styk nie je zdrojom uspokojenia a naplnenia na fyzickej úrovni. Ericin pokus o útek z profánneho sveta prostredníctvom študentských rokov v kláštore môže pôsobiť ako čiastočné nachádzanie duchovna hrdinky, ale táto hypotéza sa nenapĺňa: kláštorné vzdelávanie je pragmatickým riešením životných okolností a do kontaktu s religiozitou sa Erica dostáva len prostredníctvom starej mamy a zbieraním náboženských predmetov. Dochádza tak k identifikácii so životom svätých, ale nie k transformácii hlavnej postavy, pre ktorú je to limitná životná etapa a zároveň akási baroková štylizácia posvätnej a mystickej rozkoše. Prvé sexuálne skúsenosti súvisia s objavovaním vlastného tela, spoznávaním orgazmu a masturbácie, so skúmaním rôznorodého spektra pocitov. Pohrávanie sa s rôznymi formami spirituality je pre obdobie adolescencie úplné bežné a tomu primerané je aj literárne stvárnenie. Ericine životné skúšky a omyly sú priamymi dôsledkami cenného naberania skúseností, a preto jej zážitky neprekvapia.

Pacini odhaľuje individuálny príbeh, v ktorom vedľajšie postavy (s výnimkou starej mamy, s ktorou Erica má až nadštandardný vzťah, a táto línia patrí aj k najzaujímavejším) nemajú významnejšie opodstatnenie, čo je možno až na škodu, ale zámerom mohlo byť dokreslenie prežívania situácie hrdinky. Naratív si v niektorých prípadoch doslova žiada aspoň drobné obohatenie o širšiu ženskú skúsenosť s telesnosťou, ku ktorej tu a tam dochádza (napríklad na konci pri rozhovore so susedou), ale stále ide primárne o pohľad jednej postavy a pri zvolenom názve by bol vhodný skúsenejší či viacrozmernejší pohľad, možno aj v zmysle ženského (tela) ako emancipačného aktu. Samotná téma telesnosti je spracovaná výborne, aj keď miestami konvenčne (napríklad zvýrazňovanie červenej farby, prirovnávanie ženských pohlavných orgánov ku kvetom orchidey), telo je nielen zdrojom vitality a energie, ale aj bremenom vyžadujúcim neustále plnenie potrieb, a dokonca funguje aj ako nástroj moci a manipulácie. Mať telo je únavné a znepokojivé zároveň. Záverečná scéna chystania starej mamy na pohreb, umývanie tela a líčenie predstavuje až archaický rituál, znovu konfrontujúc život a smrť, ale znamená aj prijatie tela ako prirodzenej súčasti života.

Jazyk je bohatý na metaforické vyjadrenia, z ktorých mnohé sú skutočne originálne, ale miestami až príliš efektné a dekoratívne a po presiahnutí miery sú pre čitateľa skôr  rozpačité a rozvláčne než esteticky príťažlivé. V tomto prípade by knihe pristalo zamerať sa na viacero dejových línií, inak dôjde ku kĺzaniu po povrchu.

Veronica Pacini ako absolventka etnografie a sociálnej antropológie na Bolonskej univerzite nepochybne zúročila bohaté vedomosti z týchto odborov. Viaceré postrehy sú inovatívne, pútavé, jazyk je na vysokej štylistickej úrovni a aj zobrazenie dospievania ako cesty mentálneho a fyzického dozrievania je presvedčivé a dostatočne výstižné. Nedá sa jej uprieť talent a cit pre stvárnenie témy, ale v budúcnosti sa azda dočkáme odvážnejšieho a viacrozmernejšieho diela.