ղľáԾ
Košice, Pectus 2009
Žáner dokumentárnej prózy ma nikdy zvlášť nelákal, no keď som pred nedávnom našiel na pracovnom stole knihu univerzitného pedagóga, aktívneho publicistu, recenzenta, scenáristu rozhlasových hier, prekladateľa akritika prekladu Ľudovíta Petraška, zašteklili ma vbruchu motýliky očakávania: pôjde o „povinnú jazdu“ alebo opútavé čítanie? Podľahol som vábeniu aneoľutoval som.
Už typografické odlíšenie prezrádza koncepciu dvoch dejových línií. Prvá je primárne lokalizovaná do širšieho okolia autorovho rodiska v už zaniknutých Šarišských Lúkach pri Prešove a má intímnejší ráz. Formou rodinnej kroniky zachytáva zlomové premeny našej histórie: dopad oboch svetových vojen na „obyčajného“ človeka, obdobie prvej idruhej ČSR, no hlavne časy vírivých povojnových udalostí. Tie sú azda najplastickejšie zobrazené v3. kapitole, mapujúcej éru komunizmu (a či „iba“ socializmu) na Slovensku: od pôrodných bolestí cez tzv. normalizáciu až po posmrtné kŕče. Hoci sa Petraško bez rukavičiek dotýka hlavne tej neľudskejšej tváre tohto -izmu, nebije sa do pŕs, neuväzuje slučky anepodkopáva stolce – nikomu (ani sebe nie). Za opismi krušných chvíľ cítiť spravodlivé rozhorčenie, ktoré miestami prechádza až do detinského vzdoru. Pôvabná veta, ktorú ešte ako mladík adresoval do tváre jednému zruských okupantov (a svedčiaca ovtedajšej Petraškovej ochote naučiť sa po rusky) „My ľubim Dubčeka!“ hovorí jasnou rečou ojeho politickej orientácii. Vknihe však nájdeme nielen výpovede úmorné, ale ajhumorné. Tých je síce asi len ako vlčích makov vláne pšenice, no oto sú výraznejšie,oto viac dolaďujú aranžmán celého diela. Autor vnich vykresľuje napr. svoje prvé konfrontácie s ženskou nahotou, samozrejme, odohrávajúce sa na stránkach zahraničných časopisov či plátnach kín vuvoľnenejších 60. rokoch.
Sporadické tóny trpkého sarkazmu sa vyostrujú vkapitole James Bond aMata Hari, kde začínajú hraničiť až s „politickou nekorektnosťou“ – no plným právom. Veď ako inak sa dá písať opodmienkach otcovho zajatia vrakúskom Kaisersteinbruchu alebo ojeho odsúdení na sedem rokov väzenia na základe podozrení, ktorých formulácie (citované priamo zo spisov eštébé) hraničili s čírou fantazmagóriou? Anapokon, Petraško neobchádza ani iné, ešte osobnejšie témy. Bez zbytočného pátosu sa zveruje sprežívaním smrti svojich blízkych: otca, starej mamy, tety. Je sympatické, aký prostoreký zostávapri odhaľovaní rodinných vzťahov alebo obnažovaní vlastných koreňov.
Druhá línia sa odvíja od rozprávania istého Karola Manika. Značnú časť prvej svetovej vojny prežil na fronte, aby po prevrate začal odznova za veľkou mlákou. Tieto riadky sú autentickým svedectvom o tom, že ani život vKanade nebol prechádzkou ružovou záhradou, že ani tu ľudia neoberali doláre zo stromov apri zarábaní si na chlieb museli každodenne prekonávať množstvo príkorí.
Nie je ľahké nájsť strešný atribút pre Petraškovu knihu. Určite nie je ani obžalobou, ani obhajobou, užvonkoncom nie narcistickou bibliografiou. Je skôr svojráznou, noúprimnou retrospektívou na udalosti zasahujúce i presahujúce seba samého; na udalosti, ktoré determinovali život (či neživot) mnohých z nás. Ahoci ide odokumentárnu prózu, nie všetko je dokumentovateľné alebo priam uveriteľné. To fiktívnejšie, beletristickejšie, má text zatraktívniť, poľudštiť. To ostatné je však neprehliadnuteľným kusom našej historickej reality – snehom, ktorý je už síce lanský, no zamrazí idnes.
Ján Čakanek
