ղľáԾ
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010
Najnovšiu knižku Dušana Dušeka Holá veta o láske možno čítať akosvedectvo „trojpodoby“ lásky písanej nafilmové plátno. Trinovely zbierky tematicky spája motív filmárskeho prostredia, tu sa však podobnosť končí ajednotlivé príbehy vystupujú samé zaseba, každý soriginálnym posolstvom. Prostredníctvom vizuálnosti rozprávania autor otvára svojráznu „pinakotéku“ lásky, vktorej sazrkadlí lyrická intimita všednosti (Dažďová voda), vábivé pokušenie (Diabol), aj oživená spomienka dávno zhasnutých citov (úDZ).
Dušek jevirtuóz lyrického detailu a túto danosť vrchovato napĺňa vprvej novele zbierky, ktorá jemetaforickou kolážou snových obrazov lásky vo všetkých jejformách apodobách. Citlivý príbeh scenáristu Tima ajeho mil(ovan)ej Alice jevizuálno-zmyslovou apoteózou citu, lásky panteisticky nadzmyslovej, vrcholiacej v Božej milosti. Postavy sa vzájomnými slovami „dotýkajú“ opatrne, v náznakoch (ne)priamych očakávaní a nádejí. Oslabená dejová línia príbehu jevsadená do košatého reťazca senzuálnych metafor, stak neodbytnou prítomnosťou krásy, až sa zdá, akoby hlavným cieľom autora bolo vyčerpať lyrický potenciál jazyka doposlednej tlejúcej iskierky.
Menej poetickej štylizácie, no o to viac deja ukrýva druhá novela, vktorej autor modeluje dvojnásobnú paralelu „filmov(an)ej“ vášne. Koexistencia dôstojnosti myšlienok literárnej predlohy a účelovej popisnosti scenáristických postupov znásobuje povrchnosť dráždivých, náhodných pôžitkov pragmatického režiséra Juraja. Presvedčivosť atmosféry tkvie vskratkovitosti rozprávania, pôsobiaceho zrýchleným dojmom filmového (videoklipového?) strihu. Rovnako akonovela Dažďová voda aj Diabol rozvíja silu vizuálneho detailu, ten však už nie jelyrický, alepichľavo jednoznačný.
V poslednej novele nadobúda motív premenlivosti citov okrem iných ajbolestivo fyzický rozmer. Narastajúca hrozba postupnej straty zraku vyvolá vovedomí hlavného hrdinu nostalgické rozpomienky na dávny cit, ktorý si vtemnote svojej beznádeje sprítomňuje prostredníctvom sporadických listov. Vyhrotený kontrast detailných opisov poškodeného oka, ktoré je ďalšou (tento raz deštruovanou) „transformáciou obrazu“ nevyspytateľných citov avzdialenej, vyblednutej lásky, sakcentom útrpnej clivoty, napĺňa zámer potreby blízkosti vtiesnivej samote.
Holá veta o láske je knižkou „druhého čítania“, ktoré prináša priehrštia úprimnej radosti. Čistej, hravej, pokornej, nonepokorenej. Ataký bude aj čitateľský zážitok.
Lenka Szentesiová
