��������

Kim Čong-un patrí do tretej generácie rodu Kimovcov, ktorý vládne v Severnej Kórei od kapitulácie Japonska koncom druhej svetovej vojny a rozdelenia polostrova na 38. rovnobežke na vplyvové zóny Sovietskeho zväzu a Spojených štátov. Najprv bol na vrchole zakladateľ rodu Kim Ir-sen až do svojej smrti v roku 1994. Potom jeho syn, dedičný nástupca Kim Čong-il. A po jeho smrti v decembri 2011 zas jeden z jeho synov, čiže terajší prezident Kórejskej ľudovodemokratickej republiky.

Barbara Demick pôsobila od roku 2001 v Soule ako spravodajkyňa denníka Los Angeles Times. Pokrývala dianie v Južnej i Severnej Kórei. Sever bol ťažko prístupný najmä pre amerického novinára. Keď sa mu tam podarilo vôbec dostať, musel dodržiavať starostlivo naplánovaný itinerár. Kontakt s bežnými obyvateľmi nebol dovolený.

Autorka sa vyznáva, že sa jej našťastie podarilo spoznať mnohých úžasných ľudí, ktorí pochádzajú z oblasti tretieho najväčšieho severokórejského mesta Čongdžinu. Základom jej knihy Nie je čo závidieť o živote bežných ľudí v Severnej Kórei sú sedem rokov trvajúce rozhovory s nimi. Samozrejme, išlo o prebehlíkov, žijúcich teraz v Južnej Kórei alebo v Číne.

Čarovný plášť tmy

Vari prvé, čo ju prekvapilo pri zoznamovaní sa s jej novinárskym pôsobiskom na Kórejskom polostrove, bol pohľad na nočné satelitné snímky regiónu. Bola to „rozľahlá čiernota takmer veľkosti Anglicka. Krajina s dvadsiatimi troma miliónmi obyvateľov pôsobila rovnako pustým dojmom ako hlboké dno oceánu“. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa zastavilo zásobovanie Severnej Kórey lacným palivom. Vetchá a neefektívna severokórejská ekonomika sa zrútila...

Paradoxne, tma „poskytla súkromie a slobodu, ktorá je v Severnej Kórei rovnako vzácnym artiklom ako elektrina“. Bol to „čarovný plášť zaručujúci neviditeľnosť – môžete robiť, čo sa vám zapáči, pričom sa nemusíte obávať zvedavých očí patriacich rodičom, susedom a tajnej polícii“.

Tma láskavo chránila aj dvoch autorkiných známych. Dievča Mirnu, ktoré sa ako dvanásťročné zoznámilo s iba o tri roky starším chlapcom Džungsanom. Jej rodina bola na spodných priečkach mimoriadne komplikovaného severokórejského systému spoločenskej kontroly. On bol z relatívne dobre situovanej rodiny, ktorá pochádzala z Japonska. Neskôr vyštudoval na jednej z najlepších univerzít v hlavnom meste Pchjongjangu.

Mirna hovorila o ich nočných prechádzkach: „Tri roky nám trvalo, kým sme sa chytili za ruky. Ďalších šesť, kým sme sa pobozkali.“ Nikdy však Džunsangovi neprezradila, ako neverí propagande, ktorú sama vtĺkala deťom v materskej škôlke. Deti umierali od hladu. A pritom ich učila, akým požehnaním je pre ne život v KĽDR. Kim Ir-sena musela velebiť ako božstvo a jeho syna a nástupcu Kim Čong-ila ako Božieho syna, postavu podobnú Ježišovi. Džunsangovi nikdy nepovedala o tom, že jej rodina pracuje na pláne, ako utiecť z krajiny. Niežeby mu neverila, ale keby sa v atmosfére všeobecného udavačstva dozvedela tajná polícia o ich plánoch, skončila by celá rodina v táboroch v odľahlých horách.

Poškvrnená krv

V roku 1958 nariadil Kim Ir-sen klasifikovanie všetkých obyvateľov podľa politickej spoľahlivosti. Každý človek musel absolvovať osem previerok svojho pôvodu. Rodičov, starých rodičov i príbuzných z druhého kolena.

Na vrchu pyramídy sa ako cisár ocitol Kim Ir-sen so svojou rodinou, systém sa rozvetvoval smerom dole do 51 kategórií a tie boli rozdelené do troch širokých tried – pevnej triedy, váhajúcej triedy a nepriateľskej triedy. Zaradení do dvoch spodných tried mali „poškvrnenú krv“.

Barbara Demick sa zoznámila s Miran a Džunsangom až ako s prebehlíkmi cez Čínu do Južnej Kórey – ona utiekla skôr, pričom sa s ním nemohla rozlúčiť, a on sa až neskôr dozvedel, že jeho láska utiekla. Po rokoch sa síce stretli na juhu, ale Miran bola už šťastne vydatá a mala prvé dieťa. Obaja sa zamýšľali, ako je možné, že sa síce v oboch zrodila túžba utiecť, ale navzájom si o nej nepovedali. Vždy sa báli.

Autorka sa v Číne pýtala jednej štyridsaťdeväťročnej prebehlíčky, koľkí ľudia doma ešte veria vládnucemu systému. Stíšila hlas, ale nezaváhala: „Nula... neprežívame preto, že veríme v systém, ale preto, že veríme v život.“

Pre ľudí zarábajúcich mesačne sotva dolár nie je začlenenie sa po príchode do Južnej Kórey, trinástej najväčšej ekonomiky sveta, jednoduché. Patrí medzi technologicky najpokročilejšie krajiny na svete. Väčšina obyvateľov Severnej Kórey ešte stále netuší o existencii internetu.

„Človek síce môže odísť, nikdy však celkom neunikne pred hrôzou, ktorú Severná Kórea stelesňuje,“ napísala Barbara Demick o bežných ľuďoch, prebehlíkoch zo Severnej Kórey. Pre nemalú časť sveta je táto krajina kuriozitou, ale pre jej obyvateľov tragédiou. A treba pripomenúť, že Kim Čong-un sa vyhráža svetu jadrovými zbraňami a raketami všetkého druhu. V posledných troch rokoch je aj blízkym podporovateľom Putinovho režimu v jeho agresii proti Ukrajine.