ղľáԾ
Keď dočítate reportáže aeseje Aleksandry Wojtaszekovej, poľskej novinárky, balkanistky aprekladateľky, pochopíte, že knižná podoba jej postrehov, zážitkov, podnetov, skúseností apoznatkov zChorvátska sotva mohla dostať výstižnejší názov ako Fjaka.
Vchorvátčine, najmä vtej, ktorou hovoria rodáci z prímorských krajov aostrovov, je veľa slov inde nepočutých, neužívaných, voňajúcich dávnymi Benátkami ataliančinou vôbec. Autorka pôsobí na Inštitúte slovanskej filológie Jagelovskej univerzity vKrakove avraví, že na ceste ztoho mesta do Záhrebu pozná už každý strom. Vysvetľuje, že fjaka je „hlboko dalmatínsky pojem, označuje stav ducha, keď sa človek túži len pozerať do diaľky arezignovať na akékoľvek formy aktivity, rozplynúť sa vpriestore“.
Pravda, jej vzťah kChorvátsku nie je ani zďaleka nasýtený výhradne fjakou, melanchóliou pohľadov zbrehov Dalmácie na morské diaľavy Jadranu. Jej prvý príbeh hovorí oslávnom splitskom futbalovom klube Hajduk. Vznikol vPrahe. Študenti, ktorí na začiatku 20. storočia, ešte v rokoch rakúsko-uhorskej monarchie, prišli študovať na Karlovu univerzitu, sa vlegendárnom hostinci UFleků zoznámili shráčmi afanúšikmi vtedy už známych pražských klubov Sparta aSlávia. Arozhodli sa kúpiť „balun“, ako Splitčania hovoria futbalovej lopte, atak vznikol vroku 1912 splitský Hajduk.
Aleksandra Wojtaszek píše, že podľa miestnej klebety „čím horšie dopadne Hajduk na ihrisku, tým väčšmi ho milujú“. Na jeho pozadí asjeho účasťou sa zjej textu dozvedáme veľa podstatného ovývoji chorvátskej spoločnosti. Keď som raz veľmi dávno priateľovi zo Splitu hovoril odojmoch zDubrovníka, iba prikyvoval – neuveriteľné, ale nikdy nebol v Dubrovníku vzdialenom iba 200 kilometrov od Splitu. Dodal: „Ća je Londra prema Splitu gradu?!“ (Čo je Londýn vporovnaní smestom Split?!).
Zlaté storočia ostrovov
Objavné sú napríklad časti kapitoly okultúrnom prínose chorvátskych ostrovov. Ostrovy mali dve veľké chvíle, dve zlaté storočia – šestnáste, keď rovno zTalianska priplávala na Hvar renesancia. Apotom chorvátsku literatúru akultúru dvadsiateho storočia, ktorú si nemožno predstaviť bez ostrovov. Celé desaťročie, od roku 1964 do 1974, sa konali na Korčuli slávne filozofické semináre, nazývané korčulianske letné školy. Okrem juhoslovanských akademikov sústredených okolo skupiny Praxis tam diskutovali myslitelia zcelej Európy – Erich Fromm, Ernst Bloch, Leszek Kolakowski, Herbert Marcuse... Mostarčan Predrag Matvejević označil vtedajšiu Korčulu „ostrovom slobodnej mysle“. Intelektuálna výmena názorov sa odohrávala vo veselej atmosfére podlievanej miestnym vínom afilozof Vanja Sutlić preto poznamenal: „Ak nemôžeš zmeniť štát, vždy môžeš zmeniť krčmu.“
Tito, Tuđman, Gubec
Od pahorkov obklopujúcich Záhreb na severe po slovinskú hranicu sarozkladá oblasť nazývaná Zagorje (čiže Záhorie). Tam sa narodili traja kľúčoví hrdinovia Chorvátska – ich rodiská sú vzdialené od seba sotva pár kilometrov. Zámočník Josip Broz, ktorého si história pamätá ako juhoslovanského maršala Tita, profesor dejín Franjo Tuđman, prvý prezident Chorvátskej republiky, mnohými považovaný za otca nezávislosti, anevoľník Matija Gubec, vodca povstania sedliakov v roku 1573. Aleksandra Wojtaszek so znalosťou sleduje ich stopy.
Nezabúda na Titovo „Nie!“ silnému sovietskemu aosobne Stalinovmu tlaku, usilujúcemu sa pokoriť Juhosláviu po druhej svetovej vojne. Cituje známy Titov list nájdený po Stalinovej smrti vmarci 1953 vjeho písacom stole: „Súdruh Stalin, prestaňte posielať atentátnikov, aby ma zabili. Chytili sme už piatich... Ak sa to neskončí, pošlem do Moskvy svojho človeka auž nebude treba posielať ďalších.“
Výstižný je autorkin postreh súvisiaci sTuđmanom: „Keď si prezerám plagáty, všímam si, že čím viac hromadil vo svojich rukách moc, tým zriedkavejšie si dovolil úsmev alebo aspoň dobrácky výraz tváre.“
Nezahojená jazva
Atakmer na záver – Vukovar. Stále nezahojená jazva. Mesto hrdina, obetí azločinu. Autorka často zájde na pár kilometrov vzdialenú Ovčaru, miesto najväčšieho zločinu spáchaného vChorvátsku počas poslednej vojny. Srbské ozbrojené jednotky tam priviezli rovno znemocnice vyše dvesto ranených obrancov mesta aza jedinú noc ich pozabíjali.
Miestny novinár Branimir Bradarić hovorí, že aj po rokoch nie všetci „sú naladení nekonfliktne, ale predsa len žijeme tu celkom normálne. Konflikty s národnostným pozadím sa utíšili.“
To, čo mesto naozaj trápi, je nedostatok pracovných miest. Za posledných deväť rokov opustilo Chorvátsko vyše štyristotisíc ľudí, desatina obyvateľstva – jeho počet klesol vkrajine pod štyri milióny. Lenže zoblasti, vktorej leží Vukovar, odišlo dvadsať percent. Väčšinou mladí ľudia vproduktívnom veku. Nijaké mesto neopustilo toľko ľudí. Pritom do nijakého mesta nevložilo Chorvátsko toľko peňazí ako sem.
Vydavateľstvo Absynt má šťastnú ruku pri výbere titulov, ktoré ponúka čitateľom. Fjaka Aleksandry Wojtaszekovej spodtitulom Chorvátska sezóna av preklade Karola Chmela je kniha, ktorá poskytuje mnohovrstevný obraz nám blízkej krajiny, plnej krásy, ducha, kultúry, ale aj nekonečnej bolesti isily.
