ղľáԾ
Peter Šulej: ٴDZ貹DzԳٴDZó. Príbehy prvých koncov sveta. Bratislava: Marenčin PT, 2020
Pocit konca sveta je pre spisovateľa produktívnym zdrojom písania, pre čitateľa zase lákavou literárnou látkou. Napokon, koniec sveta človek nezažije každý deň. Hoci, v prípade Petra Šuleja, to nie je také jasné.
ٴDZ貹DzԳٴDZó tvorí tretí diel románovej trilógie ᾱó – Spolu – ٴDZ貹DzԳٴDZó. Do centra pozornosti sa dostávajú hrdinovia predchádzajúcich románov Miro aPeter (a ich partnerky), novým členom zostavy je ženská postava zbudúcnosti Daniela. Tieto tri postavy rozvíjajú tri príbehové línie, zktorých každá sa vyznačuje špecifickou poetikou.
Príbeh Mira aNiky najväčšmi nadväzuje na predchádzajúci román Spolu. Opäť tu ide, vzletne povedané,o skúmanie možností bytia spolu, hrubo povedané, o skúmanie možností romantického klišé. „Neveril, že po štyridsiatke sa ešte môže zamilovať stakou intenzitou“ (s. 105). Žánrovým motorom tohto naratívu sú síce prototypy Šípkovej Ruženky aprinca na bielom koni, rovnako podstatné sa tu však stávajú kontexty prostredí, zktorých postavy prichádzajú. Mirov svet technologického korporátu aNikin svet vrcholového športu nie sú ľúbostným vzplanutím vytláčané, nie sú mu len scénou, naopak zásadne vypĺňajú vnímanie rozprávača.
Spolužitie druhej dvojice románu Petra aNiny sa naopak rozvíja v kulisách klasického manželstva. Vrámci neho sa do popredia dostáva postava disponujúca nevyčerpateľným komickým efektom – svokra. „Doteraz bol skalopevne presvedčený, že všetky vtipy osvokrách sú naozaj len alen vtipy“ (s. 19). Ale nie. Všetky vtipy osvokrách sú aj (literárnou) realitou. Možno sa núka otázka, či za komikou stojí šikovná štylizácia alebo šťastná zhoda autobiografických náhod, ktoré sú vcelom románe naznačované, manifestované, ale iparodované. Podstatné však je, že hyperbola svokry sa tu stáva ipersonifikáciou hlavnej témy románu – ekologické problémy.
Treťou líniou rozprávania je špionážny sci-fi príbeh Daniely. Na čitateľa prehovára – vnástojčivom prevedení autorského plurálu – umelá inteligencia. Ide opôvabný nápad, formálne rozpracovaný do mechanickej podoby jazyka, ktorý produkuje evidenciu všetkých ponúkajúcich sa súvislostí. Itakáto perspektíva je však len zdanlivo vyčerpávajúca, má totiž svoj zreteľne nastavený filter. Disponuje imaginatívnym myslením ivtipom.
Vporovnaní s chápaním umelej inteligencie ako hrozby skazy ľudstva ona sama pôsobí vo vzťahu k nám vcelku vyrovnane. Nepodlieha panike ani pátosu. Nepozná žiadne body zlomu, nikoho nechce zničiť. Zbavuje tak ľudí statusu obetí aprenáša na nich zodpovednosť. Za všetky témy vytvárajúce globálny kontext tejto línie rozprávania, ktorý globálnejší ani nemôže byť (koncepty národov, nadnárodných spoločností, všadeprítomný technokratizmus atď.).
Dej tretieho príbehu sa odohráva vroku 2087, no rieši všetky problémy, ktoré sú už dnes problémom, resp. ich tendenciou. Ide o štandardný mechanizmus žánru vedeckej fantastiky, ktorý však variuje román ٴDZ貹DzԳٴDZó tak nápadito, že predstavuje nielen jeho najpestrejšiu kvalitu, ale prináša aj do celej trilógie celkom osobitú pointu.
Kým singulárne príbehy Mira aPetra objavujú zmysel pre detail vosobnom, telesne prežívanom, autorsky ironizovanom zážitku, perspektíva Danielinho príbehu nachádza materiál vrámci zážitku ľudstva. Čo je však podstatné, tiež len vrovine detailu, hoci objavovaného na nepomerne väčšej ploche.
Problémy fungovania samotnej demokracie, migrácia či potraty sú tu témami, rovnako však pseudotémami, ktorých dystopický rozmer je prinajmenšom rovnako predmetom paródie ako apelu. Princípy prelínania budúcnosti, čitateľovej prítomnosti, ale aj minulosti ponúkajú autorovi možnosti tvorivého odstupu od tých najapokalyptickejších vízií, ktoré však rozprávanie nezľahčuje ich popretím, naopak je snahou produktívnej koexistencie snimi.
Napríklad: Niekdajší stav aristokracie charakterizovala kozmopolitnosť imocenská nadvláda nad človekom. To dospelo kjej revolučnému potlačeniu. Umelá inteligencia tiež nadobúda status mocenskej suverenity skozmopolitnou platnosťou. Stáva sa znej de facto nová aristokracia, ktorá tak, analogicky, bude tiež revolučne potlačená. Summa summarum, všetko je vporiadku.
Napriek pocitu historickej jedinečnosti, ktorý so sebou súčasné globálne problémy nesú, sa takto ponúka možnosť vnímať svet ako variovanie analógií, ako konštantne prebiehajúci „rituál pomenovávania“ (s. 108). Je to srdečná ponuka. Šulejove analógie totiž objavujú skutočnosť, ktorá je skrytá medzi nimi, je povedaná medzi rečou. Medzi rečou jazykových hier tých diskurzov, vktorých sa slová neznesiteľne kopia, či už je to priestor vlastnej pamäti, prázdnosťou preplnený jazyk ideológií, sebareferencie plný jazyk filozofie samotného jazyka či technokratický jazyk, ktorého slová sú vždy popredu.
Rozprávačskou dominantou fungujúcou na všetkých úrovniach románu je telesne zažívaný medzipriestor ambivalencie. „Peterko sem – Peterko tam“ (s. 91), „polia-nepolia, lány-nelány, feferónky-nefeferónky“ (s. 93), „múzy-nemúzy“ (s. 233), „pivo-nepivo“ (s. 239), „Boris toto – Boris tamto.“ (s. 247), „rebro-nerebro. Pazucha-nepazucha“ (s. 281). Autor nepredvádza jazyk, ktorý by vo svojej gramatickej podstate vytváral zásadne nové pravidlá fungovania. Hoci ho necháva zachádzať do slepých uličiek, je žánrovo čistý. Tak funguje komunikácia Šulejovej vety, ale tiež koexistencia všetkých príbehových línií.
Zvuk cirkulárky je tu vo svojej bytostnej podstate zvukom cirkulárky. Vneokázalom momente však prepojí celkom rozličné svety. Je tu súčasťou hudby opätovne sprítomňovanej nemeckej kapely Einstürzende Neubauten. Mihne sa vreminiscencii na študentské internáty. Aznie tiež počas útoku IT systému ovládajúceho ľudský svet, vmomente, keď sa ho ľudia snažia zachrániť. Vžiadnom ztýchto momentov nie je motív zvlášť literárne rozvíjaný. Jeho literárnosť totiž leží vjeho paralelnosti, nie vňom samom, ale vmedzipriestore, ktorý vytvára. Medzi rečou.
Tak môže Peter Šulej asním aj čitateľ byť postprodukciou konca sveta, zažívať ho vreálnom čase, aj ho očakávať. Koniec sveta sem – koniec sveta tam.
