��������

Dej románu sa odohráva v pomerne izolovanom prostredí istej gréckej dediny, ktorá sa rozprestierala uprostred starobylého lesa na pobreží mora. Idylický život jej obyvateľov však jedného dňa naruší ničivý požiar, ktorý premení les na popol a obráti ich svet naruby. To sa udeje aj v rodine Irini, hlavnej postavy a zároveň rozprávačky príbehu. Hoci ona, jej ������ž��� Tasso i desaťročná �峦é���� Chara požiar prežili, zasiahol ich a zdá sa, že jeho následky sú nezvratné.

Postavy chtiac či nechtiac zostávajú uväznené v minulosti. Nevedia sa vyrovnať s traumou, s (ne)viditeľnými ranami, so stratou či zmenou, a tak sa neustále vracajú k spomienkam alebo ustrnú kdesi na pomedzí bytia a nebytia, celkom zanevrúc na život. Snaha o únik pred bolesťou z prežitého sa prejavuje rôzne: túžbou po nastolení spravodlivosti, útekom či, naopak, pomalým zameraním sa na budúcnosť. Irini sa rozhodne nepríjemných zážitkov zbaviť tak, že ich spíše – vytvára tak takzvanú Knihu ohňa, kam zaznamenáva vlastné spomienky na ničivý požiar. Medzi hlavné kapitoly odohrávajúce sa v prítomnosti sú tak vložené úryvky z Irininých zápiskov. Hoci naďalej zostáva rozprávačkou príbehu a čitateľ ho spoznáva výlučne z jej perspektívy, v daných pasážach sa od zachytených udalostí odosobňuje a na seba i svoju rodinu nazerá zvonka. Napriek tomu, že postavy sa oproti hlavnej línii románu nemenia, náhle strácajú mená a sú označované len pojmami ako matka, �峦é����, respektíve �徱��č��, ������ž���, milý muž a podobne. Tento nie celkom všedný postup slúži protagonistke na spracovanie traumy a zastavenie mimovoľne sa vynárajúcich spomienok.

Irini sa počas svojho rozprávania opakovane vracia k niekoľkým návratným motívom. Okrem lesa je najvýraznejším z nich motív starého stromu: košatého gaštana, ktorého jednu polovicu požiar spálil, no druhá zostala nedotknutá. Všetky postavy z dedinského prostredia sú silno späté s prírodou, no gaštan v Irininom živote zohráva výnimočnú úlohu: bol a naďalej zostáva miestom, kde sa z jej pohľadu odohrali rôzne významné momenty. Prepája minulosť s prítomnosťou a viaže na seba rôzne významy. Druhým návratným motívom je spomienka na Lazara, Tassovho otca a Irininho svokra, ktorý v príbehu preberá úlohu zvestovateľa blížiacej sa katastrofy. Varuje pred ničivými dôsledkami ľudského konania voči prírode, čím príbeh dostáva environmentálny rozmer.

Román je vystavaný na pomerne ostrých opozíciách, ktoré majú svoj pôvod v momente katastrofickej udalosti a odvíjajú sa od základného protikladu vinník – obeť. Zodpovednosť za požiar sa od začiatku pripisuje konkrétnemu človeku: mužovi, ktorého v dedine nazývajú pán Mních. Vinník je teda známy, obeťami sú, prirodzene, miestni obyvatelia, ktorí zo dňa na deň o všetko prišli. Situácia sa tak spočiatku nasvecuje čierno-bielo, obete pociťujú hnev a začínajú realitu vnímať v opozícii my – oni: dobro, spätosť s prírodou a vyznávanie tradícií verzus zlo, chamtivosť a odklon od prirodzenosti sveta. Autorka však postupne rolu vinníka a obete obracia a otázka previnenia náhle nie je taká zrejmá. Komu prináleží vynášať súdy? A nenesie azda každý z nás za vzniknutú situáciu svoj podiel zodpovednosti? Daná téma je zároveň prepojená aj s grécko-tureckým konfliktom, o ktorom Irinin predok vraví: „Veci nikdy nie sú také jednoduché, ako sa javia, na to vždy pamätaj. Je nebezpečné vnímať veci čierno-bielo (…). Každá strana nenávidí tú druhú pre spomienky a traumy na oboch stranách, niektoré sú skutočné a niektoré vymyslené a tie sa stávajú národnými príbehmi. Navzájom sa démonizujú. Vždy je na vine ten druhý a to burcuje ľudí, skupiny a vlády. Nikdy to nevedie k ničomu dobrému.“ (s. 72) Práve vykreslenie polarizácie medzi jednotlivými skupinami ľudí, porušenie čierno-bieleho vnímania sveta, poukázanie na často tenkú hranicu medzi vinníkom a obeťou, ale aj ekologický rozmer príbehu možno považovať za najväčší prínos románu. Okrem snahy o zahojenie rán sa preto ako najťažšia úloha, s ktorou postavy zápasia, javí odpustenie – tým druhým, ale často aj sebe.