ղľáԾ
Denisa Fulmeková – Peter Macsovszky: Klebetromán
Bratislava, Kalligram 2004
Dvojica vyzretých autorov sa rozhodla nastaviť zrkadlo subkultúre, ktorá sa unás rozvinula po roku 1989. Ich zámer sa od začiatku pohybuje na tenkom ľade. Ani Fulmeková, ani Macsovszky netlačia iróniu do prvoplánovej roviny textu, nechávajú ju driemať kdesi vpozadí zmyslu celej prózy. Už aj preto, že im nejde osamoúčelný humor, že situácie, ktoré opisujú, svojím významom ani zďaleka nie sú také smiešne, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať zich rétorického poddimenzovaného jazyka každodennosti. Obaja autori poznajú dnešného konzumného čitateľa, vedia vystihnúť jeho túžbu po lacných logických zvratoch anaivných psychologických štylizáciách. Cez jednotlivé postavy sa tak pokúšajú odhaliť odborný diletantizmus, ľudskú hlúposť astratu akýchkoľvek etických pravidiel súčasnosti. Iná vec však je, aký veľký okruh čitateľov pochopí tento zámer. Apráve na tomto mieste, vidí sa mi, spadli Fulmeková sMacsovszkým do pasce.
Priznám sa, že nebyť vysvetľujúcej obálky, bol by som vrozpakoch, čo chceli autori týmto textom povedať. Táto kniha môže totiž vyvolať úplne opačné, nečakané reakcie. Jej pointa je taká nevýrazná, že dokáže pôsobiť aj ako brakové dielko podkladajúce sa vkusu konzumného čitateľa. Autorom bezpochyby išlo omediálne zapôsobenie apri uvádzaní knižky sa im to aj podarilo. Ale budú naozaj spokojní svýsledným efektom? Na druhej strane, ak by šlo len obulvárny príbeh zo života slovenských umelcov, dosah jeho pôsobenia je veľmi malý. Vknihe síce neomylne môžeme spoznať Petra Pišťanka aľudí zjeho okruhu, no väčšina udalostí, atým aj postáv so skomolenými menami, je známa len veľmi úzkemu okruhu spisovateľskej obce.
Myslím si, že na to, aby Fulmekovej aMacsovszkého próza mohla žiť apôsobiť zamýšľaným smerom, potrebuje šokovať, nie iba reflektovať takmer reportážnym spôsobom. Potrebuje viac hyperbolických scén. Obávam sa, že tie ztejto knižky sú príliš všedné, príliš žé do spôsobu života avedomia tejto spoločnosti na to, aby dokázali vyvolať zdesenie nad úrovňou postmoderného diskurzu. Nápad tejto autorskej dvojice je veľmi podnetný, ale výsledok viac ako otázny. Alebo (nech už hovorím oktorejkoľvek čitateľskej skupine) zbytočný.
Eduard Chmelár
