ղľáԾ
Prechádzky pamäťou zabúdania sú výberom zpozostalosti Olega Pastiera: znotesov, zo zápisníkov, zlístkov, archívnych súborov zpočítača.
Vknihe nájdeme obsahovo bohatú edičnú poznámku zostavovateľky výberu Ľudmily Pastierovej, autorov štylizovaný portrét od fotografa MatúšaZajaca, Pastierovu biografiu (17. 4. 1952 – 15. 3. 2018), zoznam jeho literárnej tvorby podľa žánrov (poézia, próza, rozhlasová tvorba, publicistika) idlhý rad významných ocenení za tvorbu adôležitú činnosť vboji za demokraciu. Oleg Pastier bol významným disidentom, spoluvydavateľom aspoluautorom samizdatových časopisov, stál pri zrode Verejnosti proti násiliu aod roku 1990 vydával vo svojom vydavateľstve F. R. § G. časopis Fragment spolu s jeho knižnou edíciou. Po Pastierovej predčasnej smrti časopis prestal vychádzať, zastavilo sa vydávanie kníh, ale Prechádzky pamäťou zabúdania „museli“ vyjsť vo F. R. § G. Netradične apríťažlivo pre túto knižnú edíciu pôsobia farebné ilustrácie na obálke ivnútri knihy. Ide opozoruhodné koláže, ktorých autorom je práve Oleg Pastier azjeho pozostalostí ich vybrala editorka azostavovateľka knihy.
Jednou vetou
VPrechádzkach pamäťou zabúdania nájdeme aj súbor Jednou vetou, čo sú Pastierove myšlienky roztrúsené vrôznych zápisníkoch. Boli poznačené len tak na okraj, ale ako „prídavky“, farebne odlíšené, sa nachádzajú na mnohých stranách tejto knihy. Ide ovýpisky, ktoré sa Olegovi Pastierovi páčili asktorými sa stotožňoval. Napríklad: „Pýtať sa znamená aj počúvať.“ (s. 119), „Len to je stratené, čoho sa sami vzdáme.“ (s. 115), „Ideálny predavač kníh by mal byť najmenej odesať kníh starší ako kupujúci.“ (s. 108), „Radšej byť vybielenou stranou vučebnici histórie ako poklonkovať mocným.“ (s. 96), „Zdá sa, že všetky naše pozemské cesty smerujú predsa len do neba spovinnou medzihrou vpekle.“ (s. 67)
Väčšina nájdených básní nemala anemá názov, preto ich editorka očíslovala. Usilovala sa zároveň zoradiť básne podľa času ich vzniku, hoci zďaleka nie všetky boli datované. Autor ich zapisoval akoby mimochodom, popri iných poznámkach vrôznych notesoch. „Báseň Stratený vodchádzaní ... [...] je pravdepodobne Olegova posledná zapísaná báseň. Notes ležal na nočnom stolíku, medzi dvomi poslednými zapísanými stránkami bola vložená ceruzka.“ (s. 135)
Básne ako biografia
Editorka zvolila chronologické poradie básní, hoci rovnako bolo možné ich zoradiť podľa sémantických okruhov; ale aj tento spôsob je vkompozícii prítomný. Takto ide oistú skrytú biografiu myslenia ich autora, jeho emócií apostojov. Spočiatku je to akási sínusoida, keď podľa fyzických pocitov pracuje aj psychika avpodtextoch chvíľami cítiť blížiacu sa smrť. Na začiatku knihy nájdeme vo veršoch trocha humoru, potom žiaľ popretkávaný humorom drobným, nenápadným. Od reálneho, kritického aprísneho postoja ksvetu, kžitiu prechádza postupne kodovzdanosti sa osudu, Bohu. „- stratený / vodchádzaní ... / Zmocnila sa ma zúfalá / túžba po viere, aká prichádza / na prahu odchádzania?“ (s. 129) Trpiaci človek vidí viac ahlbšie apráve to sa odrazilo vobrazoch pocitov lyrického hrdinu. „Je mi so mnou / pusto – ale / dobre.“ (s. 85) VPastierových veršoch je veľa múdrostí, sentencií, autor sa dokázal hrať so slovami, ich tvarom, podobou. „Ráno pred šiestou. Do ticha ticho kýcha. / Avprotismere, / ooktávu vyššie, / prísne píska vlak.“ (s. 25) Mnohé verše sú aforizmami, reflexiami, hotovými, nevyvrátiteľnými pravdami, ktoré si človek vpriaznivých životných situáciách možno vôbec neuvedomuje. „To najdôležitejšie, / čo chceš povedať, / nevyslovuj nahlas.“ (s. 69), „To najdôležitejšie, čo chceš povedať, / povedz iba sebe.“ (s. 70) Aj prírodné motívy majú vjeho básňach svoju významnú funkciu – dotvárajú sémantiku veršových výpovedí, niekedy vpodobe haiku („- vo všetkom / je zo všetkého / trochu – zlého / vždy oniečo / viac...“, s. 125), inokedy impresionisticky dotvárajú náladu apsychické ifyzické rozpoloženie lyrického hrdinu. „Kvety sa vrátia / ku koreňom, / vták na konár, / ale nik nevie, / kam mizne jar.“ (s. 16)
Vknihe Prechádzky pamäťou zabúdania nájdeme jeden znajoriginálnejších anajkrajších doslovov, možno aj najkratší, aký by sme vmnožstvách takýchto žánrov hľadali. Napísala ho Alta Vášová, vypovedala vňom vari všetko, čo sa týka života atvorby Olega Pastiera, aprináša posolstvo ijeho čitateľom. „Intenzita života / Narastajúca bolesť rozlúčky / Básne, zktorých tušíme / Kto to od nás odišiel / Kto tu snami bol.“ (s. 133)
Onejaký čas, keď sa opäť otvoria denníky, môžeme sa tešiť na ďalšiu knihu poézie Olega Pastiera, do ktorej by Ľudmila Pastierová chcela zaradiť asi 160 haiku. Zatiaľ zostávajú v „pracovnom denníku“ autora.
