��������

Básnická zbierka Rakúsky domov dôchodcov sa opiera o tento nosný motív. Autorka neustále uvažuje o smrti všeobecne, o smrti svojich najbližších, ale aj o svojej vlastnej. Smrť a staroba nie sú eufemizované, ale zobrazené priam naturalisticky, priamo, bez príkras a zjednodušení. Autorka hovorí o osamelosti, zabúdaní, strácaní svojich základných ľudských schopností. Veľmi drsne je tematizovaná smrť v obraze hrobu, z ktorého niet úniku, kde skončí každé ľudské telo, a ktorý znamená definitívny koniec.

Zbierka sa začína obrazmi – spomienkami na detstvo na vidieku, objavujú sa momenty typicky späté so starými rodičmi (slepačia polievka, starostlivosť o záhradu, turecká káva, zvuk cirkulárky). Básne pôsobia nostalgickým a melancholickým dojmom, vytvárajú však akýsi úvod, predobraz toho, čo má v básnickej zbierke nasledovať. Vyskytuje sa v nej motív hniloby a zániku (ovocie je zhnité, bezstarostné ležanie v tráve evokuje skôr hrob než príjemný oddych: „rástli na nej všelijaké trávy / váľali sa čierne čerešne / bzučali osy na zhnitom jablku“). Tieto básne v kontexte celej zbierky vytvárajú baladickú predtuchu niečoho zlého, pôsobia ako čierne mraky, ktoré sa blížia a nesú skazu.

Autorka pokračuje ďalej rozohraním transcendentálnych náboženských motívov, ktoré samotné nesú určitú dávku vznešenosti. Večnosť, zmŕtvychvstanie, nebo... No aj tieto motívy obsahujú zárodok skazy. Kaščáková ich naozaj veľmi tvorivo premieňa, vnáša do nich neustále plynúcu dezilúziu. Večnosť je len pokračovaním márneho trápenia v starobe, je napáchnutá starobou symbolizovanou ťažkým parfémom a masťami, je len bezcieľna chôdza bez zmyslu a smerovania s dávkou ľútosti nad chybami minulosti... neexistuje žiaden raj ani peklo, jediné, čo existuje, je trápenie. Večnosť sa tak stáva len pokračovaním života, tak ako ho poznáme tu na zemi. Obraz tohto života absolútne nie je idylizovaný. „V niektorých miestnostiach / sa mi na bosé nohy lepia sivé vlasy / cítim šanelpäťku a pitralon.“

Kaščáková neustále rúca vzdušné známky vznešenosti. V básni ��í������ǰ첹�ٴDZ�í���첹 sa pohráva s tradičným motívom kríža, ktorý treba niesť. Lyrická hrdinka si však kladie otázku, či je to naozaj potrebné. A prečo? Z akého dôvodu? Tento moment satiricky dehonestuje, vytvára akési pitoreskné zobrazenie skutočnosti, ktorého jediným cieľom je spochybniť ho. V kontexte zániku a smrti všetky vznešené veci strácajú význam.

Okrem smrti a staroby sa Kaščáková nebojí otvoriť ani ďalšie kontroverzné a tabuizované témy: neplodnosť, smrť novorodencov a batoliat. K nim však pristupuje chladne, s absolútnym odstupom, praje si v tej chvíli byť niekde inde, byť niekým iným. Autorka sa neustále snaží odosobniť, našťastie sa jej to nedarí a v mnohých básňach nájdeme priesaky jej vlastných pocitov, ktorými vstupujeme do jej vnútorného sveta. Čitateľ sa tak stretáva s veľmi zvláštnou formou poetickej výpovede o sebe. Na jednej strane stojí chladné pomenúvanie najemotívnejších momentov v živote človeka. Na druhej strane stojí sama autorka, ktorá postupne zisťuje, že to nie je možné. Tieto témy sú až príliš osobné. Čitateľovi sa tak dostáva do rúk veľmi silná výpoveď/spoveď ženy, neustále sa vyrovnávajúcej s témou smrti a starnutia.

Základným stavebným prvkom je kontrast. Detský vek sa dostáva do stretu so starobou a smrťou, vznešené náboženské témy stoja v opozícii voči naturalistickým motívom a prázdnote. Básne sú krátke, briskné, pripomínajúce aforizmy, sofistikovane vyskladané, vyžadujúce aktívnu účasť čitateľa, jeho hľadanie a premýšľanie.

Silvia Kaščáková vložila svoju tvorbu do domova dôchodcov. Vykonáva akýsi overovací experiment: Čo sa stane s poéziou, ak sa jej v prenesenom slova zmysle zbavíme, necháme ju napospas „osudu“, ak ju presunieme do akejsi zóny nezáujmu? Poézia Silvie Kaščákovej žije ďalej, ale v iných témach ako poézia „tam vonku“. Nastavuje kritické zrkadlo, núti premýšľať o témach, na ktoré by sme najradšej zabudli, vytrháva nás z našich komfortných zón obývačiek a salónikov, kde vedieme príjemné debaty o nesmrteľnosti, zabúdajúc na svoju vlastnú konečnosť.