ղľáԾ
Levoča, Modrý Peter 2010
Často v súčasnej poézii nájdeme projekciu vnútorných svetov autorov, čo vpodstate patrí k básnickej klasike, norovnako to pôsobí vždy inak aktuálnosťou amodernosťou. Modernosť nesie sosebou najmä vo výraze ajneformálnosť, spontánnosť amotivickú slobodu. To všetko je vporiadku aneraz tooceňujú ajkritici, ale ak sa na topozrieme zinej strany, zistíme, že takéto výpovede nemajú vpodtexte žiadne ukotvenie. Prídu azas odznejú akosezónne vetry, jediným východiskom icieľom je sám subjekt – to jeviditeľná daň za súčasný zlepochopený individualizmus, preferovaný, samozrejme, nielen v poézii.
Premnohých satakýto prístup však z hľadiska kvality stal dokonalou výhovorkou: tvorba jelicenčná... Čo s tým? Poézia má svoju históriu smnožstvom alternatív – jej výpovedná hodnota sanemeria len tým, čo autor dokázal vknihe povedať, ale aj tým, koľko textov cezneho vdanej knihe hovorí, a dať ichprecítiť čitateľovi cezvlastnú originalitu, to jeumenie! Anna Ondrejková píše divoko odivokej zamilovanosti, no v písaní nie jesama: ukotvila ho v mýtickej tmenesmrteľnej lásky Tristana aIzoldy, čím vnímame jej nástojčivý hlas vmnohohlase príbehu, jeho variácií a ďalších sekundárnych textov. Autorka takvstupuje do básne sbohatým literárnym zátiším, zároveň judokáže realizovať sosebe vlastnou neopakovateľnou vypätosťou. Nepoznám odnej báseň, ktorá bybola pokojná a snáď ajuzavretá, naopak, Ondrejková básni nepokojom, pohnutím, excitáciou, zúrivou nehou, surovosťou nevedomia ajej verše akoby saznovu vkruhoch či strihoch vracali adopĺňali, ako ťahy naskici...
Preto vyznieva prirodzene prepojenie piatich básnických cyklov knihy pripomínajúcich členenie antickej drámy-tragédie na päť dejstiev. Spojitosť s tragédiou prezrádza navonok atmosféra odprvých veršov: „budem nariekať tvoje / meno: vsmutných zuboch,“ napĺňa jubaladickosť adolorizmus, zvýrazňuje fragmentárne frázovanie a vďaka obsedantnej prítomnosti prežívania nešťastnej lásky pretína tragická atmosféra cykly akonapnutá struna. K dráme nás privádza ajselektovanie subjektov a básnickej reči. Podľa názvu sa môžeme domnievať, že reč básnického subjektu patrí Izolde, lenže naplochách textov sajednoznačnosť subjektu rozpíja (formálne uvádzaním replík ako v dráme: „Tristan:“) opismi aakciami, ktoré sa vsubjektoch prelínajú. Takisto zneistieme, keď narazíme naodstup, okrem Tristana aIzoldy sa tuvynára niekto tretí – tretie oko – dokonalé zachytenie dvoch hercov v ďalšej, režisérskej vrstve, ktorá savytvára ajako nová samostatná existencia vyplývajúca zozamilovaného spojenia: „som: Izolda vtebe: upálená /: odtlačok tváre natvojej koži, rozlomený / krstný kruh, prsteň naolovenú vodu: už/ nie som: som?“
Pod expresívnymi veršami s častými protikladmi, farebnými či hmatovými metaforami saodvíja dejový reliéf (dokonca sa tumihne ajBrangiena, v pôvodine slúžka), no keďže nás autorka zaviedla dosnov, dosveta zvláštnych epištol, môžeme nadobudnúť dojem, že adresátom oných listov smevlastne my a že Tristan aIzolda tunevystupujú lenako uchopiteľné postavy, aleako symbolické princípy či podobenstvá, ktoré siskrývame v našich dušiach. Hýbu nami, takako pohli autorkou... Dala nám tak možnosť nezúfať nadpominuteľnosťou žiarivo bežiacich obrazov našich životov voFull HDkvalite práve tým, že snívaním zastavila čas prejediný intenzívny obraz nebesky neskutočnej lásky, aká dnes vskutočnosti predsa nie je možná, keďže je všetko až do zúfania možné...
