ղľáԾ
Lekárka Lýdia nedokáže ani porokoch odpustiť svojej mladšej sestre Eme, že jejprebrala priateľa, bývalého spolužiaka zmedicíny, Huberta avydala sa zaneho. Napriek tomu, že si našla milujúceho manžela – architekta Dávida – nie jeschopná vyrovnať sa stým, čo považuje zaneodpustiteľnú zradu. Oto viac jezaskočená, keď jejsestra príde zagratulovať knarodeninám azároveň jej oznámi, že juHubert vyhodil z domu a naniekoľko dní by sachcela ubytovať unej. Lýdia odmietne. Nadruhý deň sadozvie, že Ema jenezvestná. Viac akojej zmiznutie ju však trápi poznanie, že jejcity kHubertovi nevyhasli. Neverí, že by tobol tyran spsychopatickými sklonmi, akotvrdí jejsestra, azačína uvažovať, aké by tobolo, keby sa vrátila ksvojej prvej láske...
To je východisko najnovšej prózy Adriany Macháčovej (1966) Hubertove ženy (Ikar 2015). Skúsená autorka sapohráva smotívmi vášne a zrady a ichzničujúcimi účinkami napsychiku, príbeh dokonca okoreňuje detektívnou zápletkou. Navyše čitateľovi predstavuje i„tretiu Hubertovu ženu“, naivnú zdravotnú sestru Veroniku, anačrtáva ajosudy rozvedených rodičov oboch sestier. Protagonistkou rozprávania však zostáva Lýdia, ktorá pôsobí navonok chladne avyrovnane, jeuznávanou lekárkou, ale málokto vie, že je vsúkromí neistá až citovo labilná.
Jednotlivé ženské charaktery sú psychologicky prepracované a uveriteľné. Veď kto z nás bynepoznal ženy, ktoré svojou láskou priam dusia, či iné, posadnuté vlastnou predstavou otom, čo jealebo nie jesprávne. Macháčová sa však dotýka aj témy domáceho násilia vpodobe psychického teroru, ktorý jesprvu ťažko identifikovateľný. Vdruhej rovine predostiera úvahy o boji rozumu a vášne, ale aj o schopnosti odpúšťať iným isebe.
