ղľáԾ
Podoba holocaustu
Tony Johnston
Harmonika
Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo–Mladé letá 2006, il. Ron Mazellan
Príbeh poľského židovského chlapca začína idylicky – spomienkou na rodinu, ktorá napriek sociálnemu handicapu dokáže žiť harmonicky. Idylu znásobia ešte tóny Schubertovej hudby, ktorá zo susedovho gramofónu preniká do chlapcovho bytu. Prvý raz vživote chlapec pocíti krásu. Odvtedy je posadnutý túžbou po klavíri. Chce na ňom hrať Schuberta, musí sa však uspokojiť sústnou harmonikou. Idyla pokračuje. Chlapec sa na harmonike naučí hrať, dokonca tak, že neraz roztancuje rodičov. Svet, vktorom žije, mu pripadá ako sen. Vtrhnú doň však nacisti arozbijú ho. Začína sa apokalypsakoncentračného tábora. Raz vnoci sa chlapec strhne zo spánku. Inštinktívne vycíti, že vtú chvíľu mu umierajú rodičia avbezmedznom zúfalstvezačne hrať Schuberta. Nejakým hrozným zázrakom sa veliteľ tábora dozvie ochlapcovej mánii. Akeďže miluje Schubertovu hudbu večer čo večer mu židovské chlapča uspokojuje jeho záľubu. Chlapcovi nejde do hlavy ako ľudská beštia, ktorá dennodenne zabíja bezbranných ľudí, môže mať zmysel pre krásu. Hrá však, hoci s pocitom viny, že kým ostatní väzni umierajú od hladu, on za svoju hru dostáva kúsok chleba. Pocit viny sa postupne mení na sebanenávisť, až do chvíle, kým sa nedozvie, že pri jeho hre, ktorá zveliteľovej izby preniká do celého tábora, ostatní väzni pookrievajú ana okamih sa ako vtáky vznášajú nad ostnaté drôty.
Na záver treba dodať, že chlapcov príbeh sa skončí šťastne. Prežije. Avari ešte to, že prerozprávaný obsah je vlastne celou knihou. Tony Johnston, podľa vydavateľskej poznámky americká autorka vyše sto kníh pre deti, jednu zpodôb holokaustu jednoducho premietla do podoby tzv. bilderbuchu, obrázkovej knižky, vktorej zastúpenie textu je minimálne. Navyše text ako vkaždej knihe tohto žánru má informačnú výpovednú hodnotu, nie je citovo stimulujúci. Je to skôr námet než suverénna beletria. Platí to aj oilustráciách, pripomínajú viac kulisy amerického westernu než umeleckú knižnú ilustráciu. Napriek tomu si myslím, že deti by aj takúto knižku o holokauste poznať mali. Aspoň dovtedy, kým sa knim nedostane umeleckejšia. Obdivujem však, sakou noblesou sa za prítomnosti amerického veľvyslanca vSlovenskej republike uskutočnila jej prezentácia pred bratislavskými aprostredníctvom televíznych kamier vlastne pred všetkými slovenskými deťmi. Len mi je ľúto, že keď pred piatimi rokmi vyšla kniha oscarového autora Ladislava Grosmana oslovenskom židovskom chlapcovi včase holokaustu Zpekla šťastie, výnimočnej umeleckej hodnoty, v médiách po nej neštekol ani pes. Aotom, že by sa onej, či vôbec onejakej slovenskej knihe zmienil náš spoločenský reprezentant, nemôže byť ani reči. Možno ipreto mi teraz prichádza na um kacírska myšlienka. Čo tak požiadať Jeho Exelenciu, aby pole svojej pôsobnosti rozšíril oúčasť na prezentáciách slovenských kníh? To by sa asi informácie onich valili ešte aj zo zapnutej žehličky!
Ondrej Sliacky
