ղľáԾ
OŠtoplíkovi, kým do školy nechodil je knižka, ktorú na pulte kníhkupectiev nájde čitateľ vnovom modernom šate auž v piatom vydaní. Titul je krásny na pohľad anemenej pôvabný je aj jeho obsah. Ikonické ilustrácie Boženy Plocháňovej amajstrovský rozprávačský um spisovateľky Hany Ponickej stvorili kombináciu, ktorá prehovára kdeťom už desaťročia.
Je svojrázny akamarátsky ahoci vskutočnom svete sa pohybuje pomerne krátky čas, dokáže rýchlo asprávne usúdiť, čo je dobré ačo nie. Akeď sa aj vúsudku trocha pomýli, zakaždým sa zorientuje. Ato po každej stránke. Akurát, že je malý – maličký. Je to vlastne len štupeľ do fľaše, korková zátka. Láskavé, vtipné príbehy oŠtoplíkovi zabávajú deti adospelých už viac ako 60 rokov. Rozprávky Hany Ponickej sa tak stali súčasťou nášho kultúrneho bohatstva asú nimi zaslúžene. Pokojne by sa im zišlo ešte viac slávy achvály.
Nesmrteľný hrdina
Keď som knihu priniesla domov, naša babka Štoplíka láskavo pozdravila, akoby to bol hádam jej starý známy, ktorého roky nevidela. Môj štvorročný syn neváhal atakisto chcel spoznať knižného kamaráta. Tu som ostala trochu nedôverčivá – dokáže sa rozprávanie spred šesťdesiatich rokov prihovoriť dynamickej podstate súčasných detí? Pochybnosti však neboli opodstatnené. Štoplík si ho získal rovnako ako mňa.
Vytvoriť silného anezabudnuteľného hrdinu je taký malý literárny zázrak. Mnohí kritici by mi iste dali za pravdu, že vo svete kníh pre deti existujú určité fenomény atajuplnosti; ako napríklad, že spisovateľ napíše povedzme štyri skvelé knihy, zktorých je jedna oceňovaná apozitívnymi recenziami ovenčená, ale len zo štvrtej urobí obľúbenosť udetí legendu. Atá legenda neraz súvisí shlavným hrdinom, ktorý sa podarí. Čo to vlastne znamená? Na túto otázku mi raz dala skvelú odpoveď jedna zpopredných odborníčok na detskú literatúru na Slovensku: to je taká postavička, ktorú by si pri stretnutí na ulici okamžite spoznala, Veru, veru – ak by mi tu pri písaní skočil Štoplík na kaviarenský stôl, hádam by som ani nebola prekvapená. Takého ho Hana Ponická stvorila. Autentického, pravdivého, jedinečného. „Štoplík sa zamyslel. Nevedel, či je dobre ači zle, že je jediným Štoplíkom na svete, že okrem neho viac Štoplíkov niet. Ale ktovie? Nerozmýšľal dlho.“
Štoplík a sloboda
Ale späť ku knižke, ktorou autorka otvára prvú kapitolu jeho príhod. Všetko sa to zomelie pomerne rýchlo. Štoplík si robí svoju „štuplíkovskú“ robotu arobí si ju zodpovedne adlho, veď víno vo fľaši je už takmer plesnivé (asi zlomené) azačne frflať na život. To nenechá bez reakcie samotnú fľašu aspustí sa medzi nimi hádka. Štoplík má už toho konfliktu po krk, atak zfľaše jednoducho vyskočí. Ato rovno na stôl pána redaktorka detského časopisu Pre naše deti, kde medzi obrázkami zbadá milého psíka Krasokorčuliara. ,Ačo je on horší ako tento?‘ pomyslí si. Redaktor je prítomnosťou rozprávajúcej zátky sprvu šokovaný, ale rýchlo sa zprekvapenia otrasie; veď predsa vytvára príbehy pre deti aako sa vknihe píše, takýmto ľuďom sa stávajú všelijaké čudné veci. Spani maliarkou sa ihneď pustia do práce anový časopisecký hrdina je na svete. Hneď je ho plný svet adeti si ho obľúbia. To hrá Štoplíkovi do karát, aj keď ho niekedy azda priveľká pozornosť aj tak trocha vyčerpáva. Ešte šťastie, že si vkaždej situácii zachováva chladnú hlavu ahlavne, vlastnú hlavu.
Štoplík dostane aj krásne nové šatstvo aparádny námornícky klobúčik. Už je sním všetko na poriadku amôže chodiť kade-tade. Aon po svete chodí s nadšením, je zvedavý a rád sa vzdeláva. Naučí sa behať po uliciach aj po lesoch, plávať vmláke aj spať pod hviezdami. Sľuďmi je to očosi komplikovanejšie, ale aj tu sa zakaždým prejaví jeho bystré uvažovanie. Keď si ho malý Ivko privlastní až nehorázne majetníckym spôsobom astane sa svedkom bitky medzi bratmi, neváha aufujazdí preč. Kslobode. Nechce predsa dopadnúť ako Ivkov psík aFedorov vojačik, zktorých sa vpodručí chlapcov stali hračky bez vôle. „Hm, pomyslel si Štoplík, títo chudáčikovia od bitky tak osprosteli, že aj svoje poctivé mená zabudli. Anaozaj. Darmo im dával ďalšie otázky, nevedeli na ne odpovedať, len zastonať alebo zaskučať, alebo zopakovať to stoje „ja som Fedorov“ a „ja som Ivkov“. Ani ujsť nechceli.“
Túžba byť sdeťmi aučiť sa novým veciam však Štoplíka neopustia ani po prvotnej, nie príliš pozitívnej skúsenosti, atak sa rozhodne navštíviť materskú školu. Vnej sa udomácni aešte aj sIvkom sa nakoniec udobrí. Pretože tak, ako sa na vlastných chybách učia ľudia (aspoň vniektorých dobrých rozprávkach), tak sa vyvíjajú aj názory Štoplíka. Ten sa stáva súčasťou Ivkovej rodiny azažije snimi kopec dobrodružstiev, vypätých situácií, krásnych chvíľ. Nájde záľubu vo hvezdárstve, ale aj vrozprávkach, vo výletoch, aj pokojnom rozjímaní. Jeho občasná popletenosť je pôvabná, jeho humor nákazlivý, jeho zmysel pre spravodlivosť inšpiratívny. Aešte čosi robí Štoplíka Štoplíkom. Je to akási svojhlavosť, vo filozofickom ponímaní až prepojenie svlastným ja, čo sa vknižnej realite prejavuje hlavne tým, že si aj tak vždy nakoniec urobí tak, ako chce on aurobí to tak dobre.
Jazyk ako stvorený pre deti
Kniha je rozdelená do dvoch kníh – Štoplíkove prvé príbehy aŠtoplíkove prvé prázdniny, pričom každú znich tvoria viaceré podkapitoly – mikropríbehy, ktoré fungujú samostatne aj vnadväznosti. Takáto forma je fantastickou pomôckou pre rodičov, ktorý zo Štoplíka čítavajú deťom pred spaním apomáha aj deťom udržiavať si patričnú pozornosť. Príbehy Hany Ponickej sú primárne určené vekovej kategórii 5 plus, ateda starším škôlkarom ažiakom prvého stupňa. Svojou nadčasovosťou ajazykom, ktorý detského čitateľa nepodceňuje aneinfantilizuje, majú schopnosť prihovoriť sa aj každému dospelému, ktorý sa rád zabaví na kvalitnej tvorbe pre deti.
Ponická vtexte nevystupuje ako mentor amyslím si, že kládla veľký dôraz na to, aby deťom nevnucovala nijaké kategorické morálne princípy ajednoznačné pravdy. Amožno práve preto vknihe vyvstávajú stichou, no oto silnejšou nástojčivosťou. Byť aostať slobodný, dať druhým šancu, nestrácať nádej azvedavosť, túžiť aľúbiť, tešiť sa ačudovať. Žiť. Aje tu toho kopec aj pre dospelých, len treba čítať medzi riadkami. „Štoplík si pomyslel: Zvláštne, mama je obyčajne rada, keď sa dačo končí, napríklad aj výlety. Ale keď potom príde domov adruhí už na výlet zabudli, ona len vtedy začína spomínať, aký bol krásny.“ Alebo: „Zvláštne, stále sa teší, že si niekde oddýchne. Keď sa začínajú prázdniny, teší sa, že si oddýchne od úradu, akeď sa začína úrad, teší sa, že si oddýchne od prázdnin.“ Sú to hotové perly múdrosti, malé veľké ľudské reálie, ktoré sa pod čarovným plášťom rozprávky akosi lepšie vstrebávajú, uchopia, pochopia.
Ponická a sloboda
Podobne, ako samotný Štoplík, mala aj Hana Ponická kslobode avnútornej pravde aautentickosti veľmi silný arešpektujúci vzťah. Ani zákaz publikovať neumlčal jej poctivé čisté srdce. Rodáčka zHaliče prežila detstvo amladosť striedavo vKošiciach, Banskej Bystrici aMartine, medicínu študovala vBratislave, ale smanželom Štefanom Žárym žila aj vRíme. V50. a60. rokoch sa vBratislave aktívne aprofesionálne venovala literatúre, no potom, ako verejne ajednoznačne odsúdila pookupačnú moc, stala sa spoločenským akultúrnym vyvrheľom anormalizačná komisia ju nekompromisne zbavila povolenia publikovať azamestnať sa vo svojom odbore.
Prenasledovaná bola aj vmalej dedinke Lukavica, kam sa po útlaku apsychickom terore zo strany režimu presťahovala akde sa stala disidentkou. Tiež treba dodať azdôrazniť že vroku 1977 bola jedným (jednou) zo signatárov Charty 77 aaj preto bola vroku 1989 vtedajším riadením súdená aodsúdená ako súčasť takzvanej bratislavskej päťky (spolu sJánom Čarnogurským, Vladimírom Maňákom, Antonom Seleckým aMiroslavom Kusým). Zjej tvorby zarezonovali knihy Ábelovský dom, Bosými nohami či dokumentárno-beletristické dielo Milan Rastislav Štefánik – hrdina sa vracia. Zkníh pre detského čitateľa sa stala legendou vďaka trom dielom titulov oŠtoplíkovi.
