ղľáԾ
Kniha Poviedka 1996 – 2016 prináša dvadsať víťazných textov jednej znajznámejších slovenských literárnych súťaží, ktorú každoročne vyhlasuje Koloman Kertész Bagala. Podľa zadnej strany obalu tejto zbierky sa do literárnej súťaže Poviedka dostalo počas dvadsiatich rokov 10106 textov, takže výber víťazných dvadsiatich predstavuje skutočné „best of“. Výber je výsledkom rozhodnutí poroty – každý raz v inom zložení profesionálnych čitateľov: umelcov či literárnych vedcov. Pri príležitosti jubilejného vydania poviedok sa ponúka možnosť spätného pohľadu na podoby poviedky v tejto súťaži. Zhodnotenie jej dvadsiatich ročníkov napísal vúvodnej kapitole Matúš Mikšík, ktorý postupoval chronologicky ado svojho komentára zahrnul všetky texty. Môžeme sa pozrieť aj celkovo na najvýraznejšie tendencie (najlepšie inajhoršie) bez ašpirácie na komplexnosť.
Častým rysom je prítomnosť bedekrovo-dobrovoľníckych motívov. Nájdeme ich uJána Masára vScalei, Mužskej geometrii Radovana Potočára ivtexte Petra Ankou Tri Martolod alebo Bretónska Balada. Objavuje sa tu exotické prostredie acudzinci, no zväčša sú to povrchné postrehy príležitostného cestovateľa, čitateľa wikipédie či účastníka nejakého krátkeho dobrovoľníckeho pobytu vzahraničí. Autorom to slúži primárne na ozvláštnenie rozprávania protagonistov, načrtnutie odcudzeného prostredia, na pozadí ktorého sa ľahšie tvorí opar osamotenosti, disfunkčné vzťahy astratenosť. Podľa osvedčeného receptu sa ešte pridá zopár zrniečok telesných či sexuálnych motívov (Radovan Potočár: „obrovské čierne kyvadlo sa na samcovi hompáľa ako znástenných hodín“, s. 237 – 238) avývar je hotový – tieto suroviny sú však už dosť vyvarené abez chuti. Nepomôžu tomu ani obligátne alkoholické etudy, ktorými sa dotvára bezvýchodisková situácia postavy, apreto možno dobromyseľnú poznámku Ankouovho rozprávača: „ak vám lezú na nervy príbehy oožranoch aklátičoch, túto kapitolu pokojne preskočte“ (s. 141) zmeniť na odporúčanie vzťahujúce sa na celé tieto texty.
Modifikácie analytického sebastredného rozprávania sú tiež frekventovaným postupom súťažných textov, napríklad u Karola D. Horvátha vAbsolútnom sluchu, ktorý je príbehom precitliveného muža sOidipovým komplexom. Retrospektívne záblesky ztraumatizujúceho detstva sa prelínajú sopismi chladného sexuálneho vzťahu so staršou dámou. Halucinácie striedajú výjavy brutality: „Vyskakujem na sedadlo, beriem zo sieťky kufor a skáčem po sedadlách, aby som sa vyhol krvi, črevám a kusom mäsa. Chcem sa dostať ku dverám. Chodbičkou sa ku mne blíži druhý pár červených očí. Nie je to človek. Nemôže to byť človek. Nohy sa mu vznášajú asi dvadsať centimetrov nad dlážkou“ (s. 116). Podobne uRada Olosa, ktorý zabodoval až vdvoch ročníkoch po sebe textami Leopoldov aspäť a Vo svojej koži – poviedkami snevýrazným príbehom ištýlom. „Filozofovanie“ sprvkami bolestínstva vyvažujú „slovné hry“ na spôsob: mrazené filé – pedofilé (s. 43). Odpoveď na otázku o kvalitách tohto textu sa ponúkajú v autoanalytických vyjadreniach utáraného rozprávača: „toporné premýšľanie, slepá koľaj banalít, zabíjanie času“. Nech hovoria samy za seba.
Vsebastrednom rozprávaní sa nesie aj príbeh Dušana zBaladičky ovíkende Zusky Kepplovej. Je vporiadku, ak mala autorská voľba homosexuálnej orientácie protagonistucieľ propagovať liberálne hodnoty, no medvediu službu priniesla neznesiteľná stereotypná afektovanosť hlavného hrdinu: „V sukni sa mi najlepšie trská! Dobre to vyzerá a je to aj praktickejšie jako gate – trošku sa vetrám“ (s. 127). Vpásme diskotékových, alkoholicko-drogových výjavov z „akcošiek“, „aftrov“, apod. sa prekvapivo blysne smutne výstižná charakteristika situácie vysokoškolského štúdia: „zo školy ťa tak ľahko nevyhodia, tam na tom musíš dlhodobo pracovať“ (s. 122).
Medzi najlepšie poviedky sa dostali aj texty spremyslenou afunkčnou umeleckou stratégiou. Charakteristické zádumčivé vety pripomínajúce samoreč, oscilácia ženskej hrdinky na hranici šialenstva, bludy apozvoľna budované napätie – to sú devízy prózy Žiť sPetrom Ivany Dobrakovovej. Dôkladne vystavaný je aj postmoderný experimentálny áí Braňa Hochela alebo hravá poviedka Zmok Jozefa Girovského, vktorej autor pracuje sozvláštnením vrovine rozprávača i témy: príbeh rozpráva postava zo slovanského folklóru, zmok. Táto rozprávačská poloha (o ktorej využití sa vslovanskom svete písalo už počas pôsobenia ruskej formálnej školy) umožňuje stvárňovať dedinské prostredie ponorené do sveta povier tak, akoby bolo videné po prvý raz: „Už minule som si všimol, že niektorí ľudia sa prudko tešia, keď stretnú iných vybraných ľudí. Bude to mať veľa spoločného s ich rituálmi vedúcimi k potomstvu. [...] ‘Je dobre urastená. Mocná do roboty,’ pokračuje akoby nič. Mne je odrazu jasné, že slovo urastená malo iný význam ako schopná robiť“ (s. 93). Rozprávač je svedkom zrodu ďalšieho zmoka – ohnivka vreťazi zla aprehodnocuje svoj údel.
Medzi ocenenými poviedkami je aj próza Ballu, jedného znajznámejších autorov súčasnej slovenskej literatúry. Akoby aj Koniec leta. Deratizácia bola jednou zvariácií typického Ballovho hrdinu prežívajúceho rovnaké dni: „rýchla výmena slín v papuliach a odchod, hrkot, hrmot, rachot dopravy, horúčava v autobuse, dusenie sa, lapanie po dychu, fragmenty, fragmenty v autobuse, fragmenty a úchytky slov hávede natlačenej, natisnutej, spotenej“ (s. 35). Poznávacím znakom Ballových próz je hnus z bytia, permanentná únava, ochabnutosť ameravosť protagonistu, ato sa nemení už viac než dvadsať rokov, odkedy je Balla na literárnej scéne.
Čitateľským zážitkom aukážkou literárneho umenia je poviedka Richarda Pupalu Zo školy adomov s dominantným detským aspektom rozprávania, ľahkým plynutím príbehu vďaka rafinovanej práci sjazykom vpláne rozprávača (napr. významovo podmienené striedanie syntaktickej skladby viet, anie ako uDominiky Madro väٲԾ, kde sa manieristicky kúskujú vety na drobné bez ohľadu na to, očom sa píše). Próza začína príjemnou a úsmevnou nostalgiou evokovanou lesným bunkrom a zakázaným ovocím: „Robo si ukazovákom skúma ďasno. Od fajčenia mu krvácajú, tvrdí. Keď zachytí môj pohľad, vystrie prst so stopou krvi. Mračí sa pri tom. Uznanlivo prikývnem. [...] Dym sa mi pri fajčení páči najviac; páči sa mi, že vychádza zo mňa, z mojich útrob. Páči sa mi, ako sa mi z cigarety krúti hlava“ (s. 150). Samotný detský uhol podávania príbehu sa síce objaví aj vinej víťaznej poviedke – vLabutej balade Petra Balka tiež nájdeme detský bunker, fajčenie, je to však menej vydarená próza; ako pars pro toto, kým uPupalu frapantne zapôsobí motív ženského ochlpenia, keď chlapci nájdu svoju matku opitú ležať na zemi svyhrnutou košeľou, uBalka sú to prvoplánovo fotky „nahých ženských spazuchami medzi stehnami“ (s. 209). Pupalovo písanie je jemnejšie iuváženejšie. Vpoviedke sa pomaly vynára sociálna téma atón textu zvážnieva. Pôsobivý je izáver, pointa – ambivalentne pôsobiaci oslobodzujúci nádych pred niečím novým, avšak neurčito znepokojivým.
Tamara Janecová
