Náš tip
Erik Jakub Groch
Druhá naivita
Zobrané a nové básne a príbehy
Trnava, Edition Ryba, Legenda 2005
Nie je náhoda, 啪e Erik J. Groch do jednej knihy zaradil aj staršie, aj celkom nové básne, jeho poetický svet toti啪 v jednotlivých zbierkach v啪dy navzájom súvisí, jeho jednotlivé prvky sa harmonicky prelínajú, nadväzujú na seba, dop暮艌ajú sa. Groch akoby bol h木ada膷om jediného svet/l/a, 膷o predstavujú básnické obrazy a myšlienky oprostené od zbyto膷ných slov, nadbyto膷ných významov, ktoré by len zbyto膷ne rozkolísali tichú hladinu jeho verša. Pozor, tá hladina je len zdanlivo tichá, pripomína let vzdialeného vtáka, ktorého vnímame, akoby v povetrí stál, pri膷om on ustavi膷ne pravidelne máva krídlami. A rozhodne to nie je hladina, pod ktorou by sa búrili zradné spodné a ešte spodnejšie vody, Groch sebe i 膷itate木ovi všetko podáva odkryto, na dlani, ni膷 nezatajujúc a ani nekalkulujúc, 啪e by si nie膷o nechával do 膹alšieho verša, do inej básne, do iného 啪ivota. Jeho tu a teraz však znamená všade a ve膷ne, ak to tak mo啪no poveda钮, lebo básnik sa uvzato pohybuje v rovine archetypálneho, pôvodného, k 膷omu sa usiluje dôjs钮 alebo to aspo艌 nahmata钮, nazna膷i钮.
Ak by sme autora Druhej naivity chceli usved膷i钮 z návratu, mo啪no práve z návratu k tomu pôvodnému, 膷o bolo, kým sme ešte veci vnímali 膷isto a úprimne, nebol by to len návrat do jeho detstva, ale skôr do detstva 木udstva, 膷love膷enstva. A zostáva otázkou, 膷i vôbec ide o návrat; Grochova poézia u啪 od prvej zbierky sa k tomu neskazenému v nás nevracia, ona k nemu programovo smeruje, a ak by sme to nazvali návratom, potom by išlo o návrat z jednej krajiny do tej istej, pravda, u啪 s iným stup艌om poznania, sústredenia, ale nesporne aj bla啪enosti z naplneného pre啪ívania staronových vecí a vz钮ahov. Groch sa svojím básnickým postojom, ale aj spôsobom 啪ivota prihlasuje k pokore, ktorá stojí za ka啪dým 膷istým aj poetickým gestom, za ka啪dou veršovou zámlkou. Autor si uvedomuje súvislosti 膷oraz hlbšie pre啪ívaného 膷asu a pocit stoto啪nenia a zárove艌 i odcudzenia s vecami okolo seba, predovšetkým prírodnými. („Po膷ujem výska钮 rastliny a ony sa dr啪ia pri men. / Vidím dýcha钮 strom, ako vydychuje, ke膹 sa nadychujem. / Stojím a hýbem sa, pokým nehybné mraky plynú. // Pijem vodu z prame艌a, prenesenú do pohára, tak 膹aleko. / Ako rovnako málo a ve木a, ve木a a málo nám chýba, / otvori钮 bránu, privretú vo chvíli, ke膹 otvárame inú.“ Prítomnos钮, s. 56)
Grochove meditácie, 膷i u啪 prenesené na pôdu básne, alebo príbehu, akoby prinavracali svet k istej vá啪nosti, ktorú z opatrnosti nenazvime h暮bkou, svojou presnos钮ou a dôsledným výberom slov, ako aj ich umiestnením vo vetných celkoch pripomínajú duch kánonických textov, ktoré boli napísané pre pou膷enie, ale aj pre krásu. Autor sa s pojmom estetickosti, krásy, rovnováhy nijako nehrá, tým menej zahráva, akoby ho vo svojich textoch ani nevnímal, rozhodne ho tam nevkladá zámerne; a práve on ich presvet木uje, nasycuje, nap暮艌a. „H木adí, odkia木 vidie钮,“ z básne Schúlením (s. 37), a sprostredkúva 膷itate木ovi mnohé duchovné objavy, akoby tým aj zárove艌 zachra艌oval a obnovoval krehkos钮 zrútených 膷i narušených stavieb sveta, ktoré v nás hlodajú a znútra nás ni膷ia. „Len clivota, len smútok, len zúfalstvo, len tú啪ba“ (Zjavenia, s. 91), práve to sú vrstvy a podlo啪ie, z ktorých vyrastá Grochova otvorená výpove膹, pribli啪ujúca sa k svetu a pribli啪ujúca nás k svetu, tomu prvotnému, aký zostal v ka啪dom z nás a o aký za ka啪dú cenu treba stá钮. Nie o艌 bojova钮; akéko木vek 膷o aj lexikálne násilie 膷i sila tu neprichádzajú do úvahy, treba nám len krá膷a钮 „odtia木, kde sme, tam, kde sme“ (Štvorveršie, s. 53) a veri钮 a tú啪i钮 a zdráha钮 sa a smie钮 sa dotýka钮.
Grochove básne 膷itate木a unášajú svojím 膷istým jestvovaním; autor s ni膷ím a nikým nepolemizuje, nie je rétorom, iba s takmer asketickou tvárou pripomína minulé a trvácne, prítomné a trvácne, budúce a trvácne, teda všetko, 膷o nás presahuje, 膷o je nad nami i v nás. Autorov spôsob básnického myslenia je náro膷ný a priam vedecky presný, no pritom akoby vo ve膷nom úsvite veršov tuší slnko, ktoré preniká spoza 膷iernych riadkov.
Viera Prokešová