ղľáԾ
Vydavateľstvo SSS, Bratislava 1999
Vkrátkom časovom odstupe máme príležitosť čítať už druhú zbierku od Mariána Grupača. Rýchlosť a razancia, sakými vplával do literárnych vôd, sa stali zrejme programovými zásadami jeho prejavu. Na odvrátenej strane toto „ponáhľanie sa“ vyvoláva isté podozrenie zvíťazstva príležitosti vydať svoje texty aj za cenu prehry autorského zámeru či nasadenia. Zdanlivo áno, no po utriedení charakteristických znakov básní jednoducho musíme naraziť na vynárajúcu sa autorskú identitu. A to už je čo povedať! Len zriedka sa podarí podráždiť tak presvedčivo, že súhlasne priznáme autorovi jeho štýl, jeho osobnosť, jeho vývinovú cestu... Teda žiadne náhlenie sa, ale koncízne úsilie po dosiahnutí poetického naplnenia, limitované iba schopnosťou originálnymi ťahmi stvoriť slovo nanovo.
Skutočne zarážajúca je sila pohybu, ktorý nás strhne na ceste ku Grupačovmu slovu. Oveľa intenzívnejšie ako vdebute totiž smeruje práve kjeho zvýrazneniu. Významové jadro básní sa nachádza vzákladoch, nie až vo verši, vstrofe pretože autor si volí stred inšpiratívnych aktivít vsémantických a štruktúrnych možnostiach slova i v (hľadaní) narúšaní vzájomných vzťahov medzi slovami, ktoré vbežnej komunikácii (ne)súvisia. Týmto spôsobom sa výpoveď stáva viacrozmernou, nasýtenejšou, navyše obsahuje novú, nepoznanú realitu.
Prirodzeným vyústením experimentovania so slovom je neopakovateľná estetická kvalita. Tá dovoľuje prvoplánové vnemy, predstavy, zážitky, situácie „zhodiť“ na úroveň amorfnej hmoty bez toho, aby stratili svoju autenticitu a súčasne ich kreovať tak, aby presiahli do umeleckých sfér. Vprvej zbierke zostal tento šikovný manéver vnáznakoch a o Grupačovi sme sa mohli domnievať , že je charizmatický pozorovateľ a vnímateľ, ale to bolo všetko, bodka. Vzbierke Dráždenie dažďa využíva svoju schopnosť detailného videnia (iba) ako predstupienok kpriblíženiu individuálnej práce so slovom a tým sa ju pokúša zosúladiť svyššími nárokmi na hodnotu výpovede. Na pohľad obyčajná, priama poézia smnohými opisnými prvkami sa vkonečnom dôsledku kľukatí...
Uvedenú tendenciu logicky potvrdzuje preferencia formálnej hry. Slovo je nástroj na dorozumenie, ale poézia si vpodaní niektorých tvorcov žiada, aby pragmatickú definíciu atakovali svojimi výstrelkami. Marián Grupač sa poučil v „strieľaní“ u skúsených učiteľov, akými sú Štefan Moravčík, Vojtech Kondrót, no myslím si, že jeho hranie má korene aj kdesi hlbšie: vavantgarde. Ako dôkazy sa nám ponúkajú rôzne zvukosledy, aliterácie, kalambúry, atď. Videovom zrkadle sa na tomto podklade začne črtať portrét tvorcu, ktorý vychutnáva radosť ztvorby i zo života. Radosť ztvorby, to nie sú len slovné schválnosti, je to aj častá motivická súčasť básní: vrcholky nájdeme vkonfrontácii (básne Obesený Jesenin, Nehoda nehodná Hemingwaya, Zmúzy cnosť? a iné) a tiež vsebareflexiách smerujúcich kvyzdvihnutiu vlastnej výlučnosti a špecifickosti (báseň H(m)ýrenie vhmle). Radosť zo života tu úzko korešponduje stelesnosťou, a to vznámych intenciách: minimalizovanie duševného (božského) a príklon kerotike. Výslednica je jasná: vitalizmus – odhodlanie žiť vkaždej chvíli, o čom nás presviedča už úvodná báseň „ZEMomriavky...“ alebo: „Smrť je dobrá/ iba pre/ mŕtvych“ (str.27), „Ach úbohá!/ Dušu nechaj u Boha/ lebo od leta/ tvoje telo odlieta/ už ku mne/ Navždy...“ (str.27).
Marián Grupač si vrámci daných možností vytýčil svoj invenčný priestor. Jeho súradnice najnovšie určuje zbierka básní Dráždenie dažďa, vktorej pozorne a citlivo sprítomňuje a zároveň rozvíja kvality zprvej zbierky. Stavia na pevných, overených základoch literárnej tradície. Stavia na istote talentu, ale svojimi nápadmi sa neizoluje do ulity nepochopenia. Hádam nepreženiem, ak napíšem, že máme plnokrvníka mladej slovenskej poézie.
Radoslav Matejov
In Knižná revue č. 5/2000
