Don Giovanni 鈥� Peter Bil媒 鈥� Tret铆 diel podliehania d茅monovi pr谩zdnoty

Tret铆 diel podliehania d茅monovi pr谩zdnoty

Tretí diel podliehania démonovi prázdnoty

Peter Bilý: don giovanni, Bratislava, Slovenský spisovate木 2006

  Peter Bilý (1978) v膹aka tomu, 啪e jeho básnický aj prozaický debut punkovským odhodlaním meta钮 svetu do tváre zdrapy vlastnej „holej pravdy“ vyvolali istý rozruch, u啪 má svoju 膷颈tate木skú obec aj autorskú fámo/charizmu. Jeho prozaický debut Démon svätosti (2004) priam šokoval nábo啪ensky orientovanú 膷as钮 verejnosti odvahou zverejni钮 svoje 啪ivotné roz膷arovanie z rozhodnutia sta钮 sa k艌azom (ako je známe, vystúpil z rádu augustiniánov) a spochybni钮 tvrdenie cirkví, 啪e viera v Boha je jediným východiskom zo sú膷asného duchovného vákua dlhodobo vyvolávaného osvietenským materializmom a mocensky presadzovaného komunistami. V štýle nového 啪urnalizmu napísanej novele 膷颈 „short novel“ (krátkeho románu) s ironickým názvom Vzbura anjelov (2005) u啪 nazna膷颈l, ako sú膷asný konzumný štýl 啪ivota vyvlast艌uje „dnešníkom“ vedomie a zbavuje ich mo啪nosti vzoprie钮 sa mu („Odkedy dobre zarábam, nemô啪em si dovoli钮 ten luxus hra钮 sa na rebela“). Recenzenti pri oboch síce oce艌ovali naliehavos钮 problematiky a hladkos钮 podania, no zárove艌 vyslovovali nespokojnos钮 s istou plochos钮ou autorovho videnia.

  Najnovší krátky román don giovanni (som presved膷ený, 啪e písanie bez ve木kých písmen nie je len typografickou schválnos钮ou, ale signalizuje ironickú degradáciu postavy textom) mo啪no v istom zmysle chápa钮 ako pokus o preh暮benie obrazu odmietnutia k艌azského poslania hrdinom z debutu. No v skuto膷nosti ide len o tenden膷né doplnenie okolností. Celá retrospektíva vstupu do seminára a啪 po odchod na štúdiá do Talianska je tu len na to, aby autor mohol znevá啪i钮 všetky formy katolíckeho 啪ivota (od hnutia tajnej cirkvi a katolíckych rodín za totality a啪 po ritualizovaný formalizmus fungovania biskupského úradu v sú膷asnosti). Márne by sme 膷akali, 啪e toto nahliadnutie za potemkinovskú fasádu cirkvi a viery nejako zasiahne vedomie 膷颈 svedomie postavo/rozpráva膷a. Svojho vnútorne prázdneho a perfídneho pokrytca Jána Kasanovského (vi膹 aj podobne krátkodychú tenden膷nos钮 mien všetkých postáv!) nechá vysväti钮 za k艌aza, aby mohol predvies钮, ako celibát krachuje na neodolate木nosti sexuálneho pudu a ako k艌azské poslanie zdegenerovalo na rutinné remeslo. Efektné otvorené zakon膷enie situáciou, v ktorej k Giovannimu pred za膷atím bohoslu啪by príde súlo啪nica Diana (ajh木a, ne啪ná lovky艌a!), má nazna膷ova钮, 啪e rozvrat celibátu sexuálnou 啪iadzou je neodvratný (pomer postáv toti啪 v kontexte zmienok nemô啪e ma钮 nijaké iné pokra膷ovanie!). A zárove艌 nám autor ním nonšalantne sebaospravedl艌ujúco odkazuje: Vidíte, toto som nechcel, a preto som sa rozišiel s cirkvou... Aj by mu 膷lovek mohol uveri钮, ak by to bolo poznanie vybojované aspo艌 v zápase postavy so sebou samou... Len啪e to, 膷o nám sugeruje text, nie je projekcia mnohodimenzionálnej bytosti, len papierovo plochá karikatúra...

  Ak za „pradávneho“ realizmu autor 膷颈 postava boli ‚zrkadlom krá膷ajúcim po ceste a odrá啪ajúcim okolitý svet鈥�, úlomky z neho v Bilého postavách odrá啪ajú cez pokriveniny okolitého sveta len svoju zaujatos钮 (obmedzenos钮) a prázdnotu. Skuto膷nou a vá啪nou témou, ktorá prenasleduje autora, je démon prázdnoty vlastného vedomia aj podenkového vedomia „dnešníka“. Vyzrádza ju obscénne otvorená zámena h木adania zmyslu vlastného 啪ivota za konzumovanie telesných pô啪itkov („Prekvapoval som sám seba: dovtedy som nemal pojem, akými pocitmi blahobytu mô啪e nap暮艌a钮 moje vnútro oby膷ajná telesnos钮,“ s. 98) a nevzrušené prijímanie prázdnoty a ošklivosti fyzického zániku (pozri napr. s. 100, 119). Iba啪e aj táto existenciálne naj钮a啪šia problematika, je podávaná telegraficky referen膷ným 膷颈 „lakonicky demýtizujúcim“ štýlom, akým napr. starý otec znechutil postave svet hudby (s. 75). Na takýchto miestach je 木ahkos钮 – a najmä plytkos钮 – podania celkom „neznesite木ná“. Napriek všetkému vyzdvihovaniu telesnej rozkoše ako jedinej hodnoty a relatívnej vynaliezavosti opisov sexuálnych príhod, ani tie sa do vedomia postáv nijako nezapisujú. Autor ich ako psychologicky a sujetovo uvo木nené segmenty textu podstrkuje 膷颈tate木om len ako komer膷né lákadlo. Ako vidie钮, text aj postavy nie sú ni膷ím iným, len povrchom konzumne 木ahko strávite木ne odrá啪ajúcim problémovos钮 nášho existovania na prechode zo situácie extrémnej politizácie 啪ivota do bezstarostného sebau啪ívania.

  Bilý u啪 zru膷ne ovláda prstoklad vonkajšej postmodernej aran啪ácie rozprávania (striedanie rozpráva膷ov a podania, formulácie typu: 膷ím viac k艌az, tým viac neveriaci; ke膹 sa smeješ, smejú sa aj tvoje šnúrky v topánkach 膷颈 tisícvoltový bozk at膹.) aj elementárne zlo啪ky postmodernej tematiky. Ale to všetko aj s木ubné nábehy k punkovo voyeurskej obscénnosti napokon pohlcuje konceptuálne nad/z木ah膷ená rozpráva膷ská inštalácia a linearita kritiky. Z onoho ú啪asu z neustáleho prepadania sa z polohy vzletu do pádu, ktorý nám poskytuje dobrá postmoderná próza, nám próza poskytuje minimum. Z nazna膷ených dôvodov si v tejto knihe mô啪u s plným potešením po膷íta钮 len militantní 膷颈 škodoradostní antiklerikalisti a antikomunisti...

  P.S.

  Autor, zdá sa, u啪 došiel na okraj povrchu svojej témy. Len na 艌om zále啪í, 膷颈 svoje stretnutie s démonom vnútornej prázdnoty a podenkovej povrchnosti prijme ako skuto膷nú existenciálnu, a teda aj tvorivú výzvu doby, alebo zostane pri letmom mapovaní príhod anesteziovanej senzibility „dnešníkov“. Alebo tu u啪 máme generáciu, ktorá jednoducho stráca strach z existenciálnej hrôzy 啪ivota a berie ju u啪 len ako samozrejmú sú膷as钮 nevypo膷ítate木nej hry? 膶osi z tejto existenciálnej anestézie vedomia zaznieva aj z próz I. Koleni膷a Ako z cigariet dym a M. Hvoreckého Plyš...

Viliam Mar膷ok