ղľáԾ
Laco Kerata: Na okraji mojej hory
Levice: KK Bagala, 2020
Názov novej poviedkovej knihy Laca Keratu kumuluje vsebe viacero informácií, na základe ktorých by bolo možné myslieť si, očom próza Na okraji mojej hory je. Najkonkrétnejšia indícia je „hora“. Podľa nej by sme sa mohli dostať niekam do prostredia vrchov, kopcov, dolín, stromov, lesov, vktorých jedinec pociťuje svoju biologickú podstatu, svoju prináležitosť kprírode. Naplnenie tohto očakávania vyjadruje jedna vetička zposlednej poviedky: „Občas sa prejdem aj po lese.“ (s. 139)
Periodicita onoho „občas“ je navyše sotva postrehnuteľná. Ak už, tak Keratova „hora“ je predovšetkým fantazijnou horou. Najjasnejším príkladom je poviedka áԴǰ, vktorej sa mihne vodník i vodníčatá, víly aj drak. Fantazijný rozmer tu však spolupracuje slogikou, ktorá vrozprávaní akcentuje fikčnosť, bohapusté fabulácie.
Za všetko môže detský protagonista Dodo, ktorý je hlavnou postavou arozprávačom. Niekedy ho nahradí napríklad i snehový závej (v poviedke á), hoci je to opäť Dodo, ktorý si predstavuje, že je snehový závej. Či ešte inak, je to skôr Laco, ktorý si predstavuje, že je Dodo, ktorý si predstavuje, že je snehový závej. Oveľa dôležitejším slovom znázvu knihy sa tak zdá byť „mojej“. Dodo totiž koncentruje pozornosť do jednej postavy, celé rozprávanie subjektivizuje, hoci žáner zbierky apredovšetkým to, ako sú vtomto prípade texty písané, si to vyslovene nevyžaduje.
Detská perspektíva je overenou literárnou stratégiou, nevďačnejšie povedané, aj veľmi vďačným, až konformným riešením, ktoré sa vsúčasnej literatúre využíva hojne. Laco Kerata sa ale tejto perspektíve nepodriaďuje, aby čitateľa ohlupoval. Naopak, hru sdetským rozprávačom posúva ďalej. Vedome pracuje so skutočnosťou, že ak rozprávač rozpráva zperspektívy dieťaťa, nezobrazuje to, ako dieťa rozmýšľa, ale ako si dospelý myslí, že dieťa rozmýšľa. Je to podprahový pakt, spisovateľ ho zväčša volí ačitateľ prijíma nevedome, Kerata ho však v prózeNa okraji mojej horyotvorene priznáva, aby sa voči nemu zároveň vyhranil.
Prívlastok „mojej“ odkazuje aj na určitú mieru autobiografickosti, kčomu smerujú vtexte viaceré indície. Keratovo detstvo – šesťdesiate/sedemdesiate roky minulého storočia – možno nachádzať v každodennosti mesta, vjeho permanentnej obžalobe komunizmu, v izolovaných bytových jednotkách, ale aj vprašiakoch, detských kolotočoch či indiánskych táboroch tušených za hranicami mesta. Keďže dnes by nespokojní frflali skôr na demokraciu,vhorách by číhal Voldemort amládež by sa nachádzala skôr v skateparkoch či shopping centrách, je zrejmé, že súčasťou novej Keratovej knihy je aj istá dávka raz nostalgie, inokedy resentimentu. Pôsobí však rovnako nenápadne ako ďalšie odkazy na spisovateľa: podstatnú úlohu vrozprávaní hrá priemyselný status ústredného malomesta, rovnako ako Nováky, vktorých sa Laco Kerata narodil; malý Dodo rád číta atiež sa pohráva smyšlienkou, že bude vdospelosti veľkým spisovateľom atď. Zaiste by sa našli ďalšie analógie, keby sa niekto chcel vzápisníkoch či spomienkach spisovateľa vŕtať. Autor nám však nechce povedať nič omalom Lacovi, skôr chce rozprávať otom veľkom, ktorý sa zamýšľa nielen nad svojím detstvom, ale inad tým, ako píšu osvojich malých verziách iní spisovatelia.
Ztoho dôvodu „moje“ znázvu knihy tiež nie je celkom jasné. Napokon, hoci ide vprvom rade oDoda, jeho svet sa točí najmä vo víre komunity (domu, ulice, mesta, partie). VpoviedkeTrieskam do klavíra nedokážu susedia spať pre hluk, ktorý spôsobuje vnoci Dodo hraním na klavír, ale nechcú zavolať políciu, lebo čo by si onich pomyslela ulica amestečko, keby zistili, že žijú vjednom dome sniekým, kto sedel vbase?
Možno najdôležitejšou informáciou zo všetkých je „na okraji“. Lebo nech budeme hovoriť ofantazijnosti hory, oautobiografickom subjekte, okomunite ajej pravidlách, to všetko v diele Na okraji mojej hory je, ale nikdy nie tak celkom. Platí to dokonca aj oDodovi, oktorom zatiaľ bola reč len ako odetskom protagonistovi, no aj táto pravda platí iba ak spolovice. Kľúčovou je skôr podprahovosť rozprávania. Poetika sublimácie, ktorej umenie spočíva vschopnosti včas ztoho-ktorého nápadu uhnúť, ponechať ho len vnáčrte. Nápadito to rozvíjajú aj ilustrácie Martina Malinu, ktorý neurčitými bielymi linkami vdominujúcom čiernom pozadí vždy len naznačuje priestor mesta ajeho ulíc.
Zastávka, kolotoč, aktovka, vagón, bugina či šúľok – určitá rekvizita vždy vosobitej poviedke dostane význam, ktorý rozohrá bizarnú situáciu. No vždy ho dostane iba na chvíľu alen na to, aby ho mohla stratiť. Stýmto postupom narába autor zručne, no nie mechanicky. Chvíľkový význam sa zámerne nerozplýva do rozľahlejšej pointy, vktorej by so svojou neurčitosťou prebýval avytváral tak nejaký všeobecnejší význam neuchopiteľného mystického sveta. Naopak, autorský rozprávač, hoci pôsobí zavše flegmaticky, si sveľkou snahou dáva záležať, aby každý „zázrak“ vždy vpravom momente uťal. Milena sa bez prestania vozí na detskom kolotoči, pod ktorým zázračne miznú ľudia, no keď sa kolotoč zasekne, Milena jednoducho odíde.
Všetky bizarné situácie sa odohrávajú „na okraji“, ktorý je celkom zreteľný, pretože vznikajú na hraneradikálne opačného, všedného sveta „brblania, horekovania, ponosovania, mrmlania, omieľania, mumlania“ . Je to svojská apútavá kvalita novej Keratovej prózy – ide orozprávanie obizarnostiach zpohľadu rozprávača, ktorý nemá rád bizarnosti. Hovoríme ofantazijnosti, zázrakoch, na obálke knihy sa píše o literatúre nonsensu či surreálna – to všetko predstavuje písanie, ktoré rozvíja schopnosť vidieť vo veciach „viac“.
Na okraji mojej hory je ale zároveň aj literatúra, ktorá je ztakejto literatúry otrávená, atak si znej uťahuje, stráni sa jej, dokonca ju desí. Jednou zpodôb fantazírovania totiž môže byť aj predstava seba samého ako vodcu, ktorý demoluje svet okolo seba anecháva miznúť ľudí. Tento opakujúci sa „vodcovský“ rozmer je vpoviedkach napojený na egocentrizmus detskej perspektívy, ale zároveň čitateľne odkazuje na politické súvislosti.
Rôzne podoby bizáru sa tak prepletajú a zapadajú do seba. Môžeme ich vnímať ako dobrú literárnu hru, ale aj ako serióznu odpoveď na povahu „zázrakov“ vnašom živote – je ich podstatou, že sa dejú len za účasti vlastnej predstavivosti, uprostred samého mrmlania, mumlania alen na moment, apreto ich netreba preceňovať, zakladať si na nich, tobôž nimi vysvetľovať fungovanie sveta. Čo, samozrejme, neznižuje ich pôvab ani ich zmysel. Dokazuje to každý dobrý bizár, ktorý sa človeku prišťastí. Takým je aj najnovšia próza Laca Keratu.
