��������

Jozef Ignác Bajza. Aký vlastne bol? Z dochovaných záznamov vieme, že pochádzal z dobre situovanej gazdovskej rodiny. Narodil sa v roku 1755 v Predmieri a bol vedený zbožnou matkou, ktorá jeho poslanie videla v profesii kňaza. Spisovateľka, prekladateľka, dramatička a literárna historička Eva Maliti Fraňová si ako námet pre svoju prózu vybrala práve obdobie Bajzovho osobnostného a profesionálneho formovania a zamerala sa na mladícke roky a štúdium na prestížnom viedenskom Pazmáňovom kolégiu. Bajzu spoznávame ako náruživého mysliteľa, čo sa však spočiatku odohráva skôr v jeho vnútorných myšlienkach. Túžba po vzdelaní a akomsi roztvorení krídiel ho nabáda odísť do „sveta“. V Budíne však teológiu podľa jeho očakávaní neotvorili. Stretnutie s kamarátom Jankom Danišom z Jabloňového však jeho nazeranie na budúcnosť zmení. Daniš študuje vo Viedni a mladému Bajzovi predostrie dobrodružný a na vzdelanie bohatý život v cisárskom meste. A tak sa Bajza vydáva za hranice. Na ceste sa mu pošťastí, pomôžu mu predajcovia zelé (kapusty) a stihne sa na školu zapísať vďaka bystrému umu a náhode. Vo Viedni totiž zúri mor a stihne to tesne pred nariadením karantény. Prvý kontakt s aristokratickou metropolou nenaplnil jeho veľkolepé predstavy. Chorí na nosidlách, pred domami, mŕtvi na vozoch, ošetrovatelia putujúci po mestách v čudných rúchach a maskách – to všetko pôsobí ponuro a neprívetivo.

Jozef Ignác Bajza je však od začiatku Fraňovej románu vykresľovaný ako nanajvýš odvážny a nezlomný mladík, plný životnej energie. Treba dodať, že je tak trocha rojkom – fantastom, ktorého čoraz menej zväzujú vnútorné i vonkajšie hranice a predsudky. Zvedavosť opakovane víťazí nad morálnymi kódexmi daného obdobia, čo jeho osud posúva vpred nečakaným spôsobom. Dnes už vieme, že práve vďaka nemu sa navždy zapísal do histórie. Fraňová založila svoj rukopis na historických reáliách. Nie sú to len akési vonkajšie stĺpy, ktoré držia príbeh bez toho, aby sme o nich vedeli. Historické fakty sú plnohodnotnou súčasťou prózy rovnako ako opisy dobovej Viedne, Pazmáňovho kolégia, spoločenských nálad, polemík, cirkevných reálií a politických pozadí. Ako v závere uvádza samotná spisovateľka, pre rekonštrukciu tvorivého procesu písania prvého slovenského románu si zvolila žáner beletrie, pretože presná história vzniku sa nedochovala. Mnohé tak ostalo na fantázii a, možno povedať, až intuitívnom bádaní, hľadaní a prepájaní súvislostí.

Množstvo podobne ladených historických beletrií pláva v rámci dejinných kontextov tak trocha po povrchu. To však nie je prípad prózy Tajomstvá mladého Bajzu. Autorkin zámer homogenizovať históriu a beletriu sa naplnil. Vyzretý jazyk, drobnokresba hrdinovho osobnostného profilu, života, jeho motivácií a pochybností.

Na historické informácie bohatý príbeh sa číta ľahko a plynule. Fraňovej sa podarilo udržať dynamiku, ktorá sa k próze hodí a funkčne buduje napätie. Chronologický dej rozdelila na kapitoly, v ktorých v úvode nenásilne zhŕňa pertraktované línie. Atmosféra cisárskej Viedne a samotného Pazmáňovho kolégia je navyše pre čitateľa veľmi príťažlivá. Rastúca moc reformácie Jozefa II., teologické dišputy študentov, učiteľov a kňazov na škole, externé vplyvy prichádzajúceho osvietenstva aj nových cirkevných smerov, to všetko formuje budúci pohľad mladého Bajzu a nastoľuje charakter jeho diela (aj keď o svojom sne spočiatku mlčal, jeho cieľom sa čoraz väčšmi stáva napísanie prvého slovenského románu).

Lenže ako písať po slovensky, ako do diela vložiť všetky nuansy búrlivej doby, ako vyobraziť uveriteľného hrdinu? Zrejmá je aj komparácia s Voltairovým Candidom, o ktorom, ako uvádza samotná autorka, sa predpokladá, že bol do istej miery Bajzovou inšpiráciou. Osamotený a bez prívržencov sa Bajza púšťa do písania o mladíkovi Reném. Zábavný, ale aj poučný román koncipoval ako rozprávanie v osvietenskom duchu. Cestovateľ René, hľadajúci a putujúci, sa na svojej literárnej ceste stretáva s množstvom problémov. V Benátkach, Tripolise či Egypte stroskotá, zaľúbi sa, nájde rodinu. Bajzov román je písaný v duchu víťazstva rozumu, srdca a pochopenia nad násilím a hlúposťou. Písal ho svojou vlastnou slovenčinou, čo bol nevšedný a jedinečný úkaz nielen pre danú dobu, ale aj z pohľadu tej dnešnej. K tomuto umeleckému činu, ktorý, dá sa tvrdiť, prerástol jeho samého a svoj význam rozvrstvil aj do iných oblastí, ho predurčila najmä jeho vlastná briskná myseľ. Ale aj jeho originálny úsudok a nehynúca vnútorná sloboda, ktorú poháňali aj nekonečné brehy vlastnej fantázie.

Fraňová k hýbateľom okrem iných pridala aj ďalšieho slovenského vzdelanca, Adama Františka Kollára, ktorý v Bajzových časoch pôsobil ako knihovník v Cisárskej dvorskej knižnici. Na záver autorka pretla cesty dvoch milovníkov vzdelania a dychtivých bádateľov pravdy. A aby sme nezabudli, v diele má svoje miesto aj láska; konkrétne ľúbostný vzťah Bajzu s neviestkou Renátou je ďalším podstatným dielom skladačky spisovateľovho osobného príbehu.