ղľáԾ
Krátko žijeme, dlho budeme mŕtvi
Tomáš Winkler: ...dlho budeme mŕtvi, Martin, Matica slovenská 2008
Príbeh pod titulom ...dlho budeme mŕtvi je svedectvom doby, vktorej prevládala pretvárka, výmena kabátov a absurdita. A naopak, chýbala vnej dôvera, snaha pomôcť, a predovšetkým láska. Postavy románu nepoznajú lásku, sú zúfalé, osamelé. Sklamali ich priatelia, svet asklamali sa aj oni. Winkler vytvoril nešťastné postavy, ktoré žijú nešťastné životy vnešťastnej dobe normalizácie. Priamo vknihe opisuje zámer adôvod svojho rozprávania, vysvetlenie vkladá do úst básnika Elmíra Marenčina Horného: „tieto komunistické svinstvá, to, čo snami robia, teda, toto svinstvo treba zapisovať, aby generácie, čo prídu po nás, si to zapamätali. Treba nechať správu pre budúcnosť. Všetky tie svinstvá nesmú zostať zabudnuté.“ Apresne to sa autorovi vnajnovšom románe podarilo. Priniesol príbeh Tomáša Wavrenčíka, ktorý trpí profesionálnym nedocenením kvôli svojmu politickému názoru anajmä, protestu proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy na naše územie.
Autor už menom hlavnej postavy prezrádza autobiografické prvky. Tomáša Wavrenčíka vsadil do mesta Kotlín, kde pracuje vctihodnej inštitúcii. Pozornejší čitateľ už po chvíli vie, že ctihodná inštitúcia je Matica slovenská aKotlín je Martin. Hlavná postava teda pracuje na tej istej pozícii ako autor. Arovnako ako on má na tomto poste problémy, ktoré vyvrcholia prepustením.
Potom, ako sa zWavrenčíka stáva protisocialistický živel, sa začínajú aj útrapy. Manželstvo sa rozpadá, priatelia sa otáčajú chrbtom. V danej situácii má na výber zdvoch možností: alebo sa pokúsi osamovraždu apredĺži si tak pobyt na PN ako psychicky narušený, alebo sa zamestná vpsychiatrickej liečebni. Vyberá si todruhé...
Každá postava zažíva vdiele svoje nešťastie. Asi najtragickejšou je postava Ľuby, ktorá dvakrát poslúžila Wavrenčíkovi na sexuálne odreagovanie. Aj napriek tomu, že jej autor venuje málo priestoru, je silným obrazom smutných anešťastných žien. Jej tragika graduje, keď ochorie na druh rakoviny, ktorý je pre ženu po psychickej stránke pravdepodobne najbolestnejší. Autor vrománe jednostranne vykresľuje vzťah medzi mužom aženou cez sexualitu. Podvádzanie manželky je normálne, podobne ako neviazaný sexuálny styk skolegyňami. Čím vyššie postavenie, tým je to prirodzenejšie. Takým spôsobom sa aj začína vzťah Wavrenčíka sNovosedliakovou.
Koniec románu vyznieva otvorene: Wavrenčík zaprie vysokoškolské vzdelanie a stáva sa súčasťou robotníckej triedy; po noci strávenej na ubytovni vobjatí bývalej kolegyne Novosedliakovej sa vracia do prázdneho bytu, zktorého sa odsťahovala manželka, jeho priateľ sa musel podrobiť protialkoholickej liečbe, ostáva sám. Román ...dlho budeme mŕtvi je plný svojej doby, na ktorú by sa nemalo zabudnúť...
Veronika Folentová
