ղľáԾ
Eliska Tanzer: Vyrástla som vgete
Preklad: František Kôpka
Bratislava: Lindeni, 2021
Táto knižka musela byť napísaná. Nielen pre Elišku. Ale pre všetkých, ktorí Elišky ako ona stretávajú, stretli alebo žijú neďaleko nich. Radšej sa však nepýtajú.
Začiatkom tohto storočia, keď sa Slovensko intenzívne pripravovalo na vstup do EÚ, jeho obraz ako malej zázračnej krajiny, ktorá sa chystala prepracovať z „čiernej diery vstrede Európy“ na „tatranského tigra“, naštrbili informácie oexode rómskych rodín žiadajúcich oazyl vBelgicku a neskôr vo Veľkej Británii. Oba štáty reagovali zavedením vízovej povinnosti voči slovenským občanom. Mnohí ľudia na Slovensku ešte väčším hromžením na Rómov.
Správy otom, že deti ztýchto rodín robia vbelgických školách po pár mesiacoch ohromné pokroky, nebrali vážne, veď „tu predsa chodili do špeciálnych škôl“. Apadali aj výroky typu: „tak nech si ich nechajú“ či „nech si ich vezmú všetkých“.
O niečo neskôr odišla zo Slovenska aj Eliska Tanzer (jej skutočná identita je neznáma, používa pseudonym amená vknihe vrátane hlavnej hrdinky Elišky Zlatkovovej sú zmenené tiež). Jej cesta do Anglicka bola komplikovanejšia, šokujúcejšia, ale,bohužiaľ, nie neuveriteľná. Trinásťročné podvyživené dievča zgeta na východe Slovenska, ktoré nevedelo čítať apísať, a áno, hrabalo sa vodpadkoch, lebo bolo hladné, sa ocitlo vškatuli pre práčky. (Predstavte si škatuľu pre práčky avnej nielen 13-ročnú Elišku, ale aj Vlastu, ďalšie dievča zgeta. Tá – ako na potvoru – práve včase, keď kontajner spráčkami vyrážal zholandského prístavu do Anglicka, dostala prvú menštruáciu.)
Kniha Vyrástla som vgete nie je vymyslený príbeh. Pri niektorých pasážach tejto autobiografie človek až rozmýšľa, či podať trestné oznámenie na neznámeho páchateľa. Ale asi nie na polícii, ktorá zasahovala vMoldave nad Bodvou, kde sa zobetí stali obvinení...
Ako sa dostala Eliška do rúk prevádzačov? Dozvedela sa to neskôr a prezrádza to ku koncu knihy slovami jej nemeckého otca: Eliškina matka „spávala schlapíkom od vojenskej polície (...) Bol členom pravicových skupín na Slovensku aUkrajine. Pomáhal pri prevádzaní ľudí cez hranice – od deväťdesiatich rokov. Povedala mu, aby ťa zobral (...)“.
Hoci rodičia ju vydali na milosť anemilosť obchodníkom sľuďmi (a ešte za to zaplatili), nie je zatrpknutá a za príchod do Anglicka je vďačná. Na Slovensku by bola prinútená pokračovať v„remesle“ svojej mamy, starej mamy aprastarej mamy. VAnglicku napriek všetkým ďalším hrôzam, ktoré zažila, vrátane znásilnenia, dosiahla pocit slobody asebaúcty. Ahlavne vytúžené vzdelanie.
Nie je to jediný paradox vživote Elisky Tanzer. Jej úprimné dynamické rozprávanie bez zbytočných ornamentov prináša viaceré prekvapujúce momenty. Počnúc faktom, že je dcérou rómskej prostitútky zvýchodu Slovenska a „čistokrvného Nemca“ zvýchodného Nemecka, obdivovateľa neonacizmu, ktorý vdeväťdesiatych rokoch chodil často na Slovensko. „Mal dvadsaťtri rokov, keď mu jeho kamaráti zaplatili trinásťročnú Lenku ako darček knarodeninám“.
Bol to práve otec, kto sa malú Elišku pokúšal zapísať na Slovensku do školy. Opis zjavne nezabudnuteľnej chvíle, keď nachystá jej úplne prvý kúpeľ vo vani a vystrojí ju do ružových šiat, „aké nosievali malé svetlovlasé dievčatká“, patrí kveľmi silným pasážam knihy. Akoby sa Eliška konečne dočkala aspoň štipky nehy.
Oto väčšie sklamanie prichádza, keď ju do školy odmietnu prijať. „Vedela som, že sa na to miesto už nevrátime. Tých niekoľko slov, ktoré som zich rozhovoru vyrozumela, neznelo pozitívne. „Cigáni“ a „nie“ zaznelo viac než raz.“
Debut autorky, ktorá na Wolverhamptonskej univerzite vyštudovala kreatívne písanie, je chvíľami až nemilosrdnou obžalobou spoločnosti. „Nepokladám sa celkom za Slovenku. Slovensko ma za ňu nikdy nepovažovalo (...)“; „Odjakživa som cítila silnejšie spojenie sangličtinou ako sktorýmkoľvek iným jazykom, lebo práve vtomto jazyku som sa naučila čítať apísať. Mám pocit, že vniektorých ohľadoch je to môj materinský jazyk.“
Vangličtine napísala svoj debut, ktorý pred rokom vydalo vydavateľstvo Mirror Books. Do slovenčiny ho preložil František Kôpka avydavateľ na Slovensku (Lindeni) ho vhodne doplnil ocitlivý doslov Tomáša Hrustiča zÚstavu etnológie asociálnej antropológie SAV.
Samotná autorka ostré slová vknihe zmierňuje vpredslove napísanom pre slovenské vydanie. „Bola by som rada, keby Slováci, ktorí budú čítať túto knihu, pochopili, že všetci sme súčasťou tejto úžasnej krajiny aže minulosť, prítomnosť abudúcnosť Slovenska bude vždy zahŕňať aj Cigánov.“
Eliska Tanzer sa možno raz na Slovensko vráti.
