��������

Zbierku básní To (Skalná ruža 2014, preklad Marián Milčák, Peter Milčák) vydal poľský básnik Czesław Miłosz prvýkrát v roku 2000 takmer ako deväťdesiatročný. Dvadsať rokov po udelení Nobelovej ceny, štyri roky pred smrťou. Básne rozvrhol do štyroch častí. V  prvej účtuje s  minulosťou. V  pokojnej tonalite, bez pátosu, hutne, zdržanlivo, pôsobivo voľným veršom rozpráva o dedovi (Môj starý otec Zygmunt Kunat). Veršovaný celok rozčleňujú prozaické vstupy vyrozprávané takmer hovorovým jazykom (napríklad spomienka ústiaca do reflexie vo fragmente s  názvom Nechápem). V  druhej časti sa vyznáva z  obdivu voči kráse umenia (minicyklus básní začínajúcich citoslovcom „Ach“ venoval obrazom Gustava Klimta, Salvatora Rosu a  Edwarda Hoppera). V  tretej časti sa zaoberá spoločenskými zmenami, ktoré zažil. Čas ideológií približuje metonymicky básňami venovanými osobnostiam, ktoré reprezentujú isté postoje – napríklad významnému básnikovi, ale aj prívržencovi oficiálnej politiky Poľskej ľudovej republiky Jarosławovi Iwaszkiewiczovi, či pápežovi Jánovi Pavlovi II. Spomenuté básne sú v  knihe príznačne zaradené vedľa seba. Iwaszkiewicz bol v socialistickom Poľsku vyše dvadsať rokov predsedom Zväzu spisovateľov. Kolegov obvykle prijímal v  honosnej vile uprostred osemnásťhektárového pozemku. V  usadlosti počas druhej svetovej vojny našlo útočisko mnoho Židov a  účastníkov poľského odboja. Miłosz, síce s  odstupom starca, no zreteľne pomenúva protiklady doby, svoj postoj k  nej pregnantne vyjadril v  básni Zamlčané zóny: „Nebolo to tak. / Ale nikto nemá odvahu povedať, ako to bolo, / a ja, už dosť starý na to, aby som si to mohol pamätať, / opakujem ako iní politicky korektné slová, / lebo ma nič neoprávňuje na to, / aby som sa vyslovil o veciach, ktoré sú k  ľudskému srdcu kruté.“ Štvrtá časť po zvírení rozporov pôsobí – trocha predvídateľne – zmierlivo. Básnik rozjíma o slabosti jazyka a  o  Bohu. Vďaka viere prekonáva strach moderného človeka pôsobivo stvárnený v  románe Stephena Kinga To. Múdra vyrovnanosť veršov záveru siaha skúsenosťou tam, kam mnohí z nás nedosiahnu ani cynizmom a možno ani dosiahnuť nechcú.

Pri pokuse o náčrt dojmu z Miłoszovho kozmogonického univerzalizmu sa vrátim k úryvku básne z tretej časti pod názvom Čo som sa naučil od Jeanne Herschovej?, v  ktorej autor v  podobe očíslovaných maxím zhŕňa svoju skúsenosť s  myšlienkami švajčiarskej filozofky židovského pôvodu: „4. Že pravdovravnosť je dôkazom slobody, a podľa klamstva sa spoznáva otroctvo. 5. Že správny postoj k bytiu je úcta, treba sa teda vyhýbať spoločnosti osôb, ktoré svojím sarkazmom ponižujú bytie a chvália ničotu.6. Že aj keby sme boli obviňovaní z arogancie, v duchovnej sfére života nás zaväzuje zásada prísnej hierarchie.“

Intelektuálny aristokrat noblesným spôsobom prezentuje manifest popretia postmoderny. Nástojí na preukaznej dôvere v pravdu a priaznivcom popkultúry by akiste ruku nepodal. Rôznosť svetov je fascinujúca a Miłoszov univerzalizmus prísne výberový. Miłosz je veriaci racionalista tradičného descartovského razenia, dedič a udržiavateľ tradícií pokroku euroatlantickej civilizácie 16. až 19. storočia založenom na fungujúcej súhre Boha s rozumom.

V  závere básne Daemones svoj postoj „zhora“ „ospravedlňuje“ takýmto vysvetlením: „Viem, podvedomia niet v  celom mojom diele. / Hriech mi viac korení v duši či v tele? / Pred psychoanalýzou sa rád zamykám. / Ak existuje pokrok, mňa sa netýka. / A diabli sa činia, trýznia bez milosti. / Denne sa ich zriekam, modlitbou ich zlostím. / V noci píšem verše namiesto spovede. / K múdrosti ma moja dedinskosť dovedie.“

Pravdaže, „dedinskosť“ univerzitného vzdelanca je (podobne ako napríklad v  slovenskej poézii druhej polovice 20. storočia u Milana Rúfusa) umeleckou štylizáciou. Príklon k „zemitosti tradície“ u  Miłosza signalizuje celoživotnú polemiku s  kultúrou ako systémom neprestajne sa striedajúcich trendov a  módnych vĺn. Programovo antimoderný básnik odoláva avantgardám i spochybňovaniu istôt. Odmietanie dobového pokroku deklarované v  básni súvisí s  udržiavaním pozícií „pokroku pôvodného“, teda osvietenského. Básnik sa na rozdiel od značnej časti svojich generačných súpútníkov nevzdáva manifestačnej funkcie slova ani jeho roly. Chce a vie byť aj bardom. Presvedčivo, bez stopy komického staromilstva či falše pseudosentimentálnych emócií, tvoril momentálne posledný parnasista aj vo veku počítačov.

Autor sa zaobíde bez rýmov a  čitateľ bez prípadných alúzií. Text plynie prirodzene, prenikavo, zreteľne. Autor vyznáva väčšmi tradičnosť významovej, nie výrazovej stránky textov. Miłosz bol medziiným milovníkom poézie klasika americkej literatúry Walta Whitmana, charakteristickej voľným veršom, ktorý sa kadenciou blíži k hovorovej reči a umožňuje autorovi rozprávať o  nesmierne širokom registri tém. Avšak, ako už bolo spomenuté, Miłoszova všeobsiahlosť je vznešená. Azda práve obdiv k monumentalite a  klasickej jasnosti línií bol dôvodom chvíľkového príklonu autora k umeniu a  čiastočne i  ideológii socialistického realizmu po druhej svetovej vojne. Miłosz po fáze opojného podľahnutia vytriezvel, lebo si uvedomil vyprázdnenosť myšlienkových konštrukcií, ktoré bez opory vo vyššej entite menili akýkoľvek pokus o  etiku na sústavu lživých fráz. Bardova tvorba a život opreté o hodnotovo pevný morálny imperatív pôsobia a veľmi dlho budú pôsobiť veľkolepo.